VLAKY V BRNE – zaujímavosť

Na výletoch po Brne klientom zvykneme ukazovať električkové koľajnice, ktoré majú na rozdiel od tých Bratislavských (s rozchodom koľajníc 1 m) širší rozchod - so vzdialenosťou koľajníc cca 1,4 m (presne 1435 mm) - teda rovnaký, aký používajú aj vlaky. Tiež spomíname fakt, že v minulosti toto bolo používané na zásobovanie obchodov tovarom rozvozom z vlakových vagónov a s ušetrením prekladania tovaru dovezeného zo vzdialenejších miest. V súčasnosti je občas možné sa vlakom po centre Brna povoziť aj ako turista a je to naozaj zaujímavá atrakcia aj pre všetkých okoloidúcich. Pre lepšiu predstavu sme sľúbili klientom ukázať fotografie “vlakov v Brne”, čo týmto plníme a zároveň pozývame aj všetkých ostatných na zaujímavé výlety do tohto mesta.

Dňa 6.6.2009 sa pri príležitosti 140. výročia Brnianskej MHD rozbehlo do ulíc množstvo historických súprav – predchodcov električiek, autobusov aj trolejbusov – a všetky vozili ľudí na trasách v centre mesta:

Cestovné bolo za poplatok. No poplatok bol za zážitok . Veď niektoré súpravy boli ťahané živými koňmi a iným zasa z komína vyfukoval čierny dym. Obsluha (sprievodcovia aj kuriči) mala dobové uniformy. Nádhera!

JAPONSKO – Tokyo, Nikko, Nara, Kyoto, Nagasaki – zápisky z cesty

Pre všetkých, ktorí by radi navštívili krajinu gejší a samurajov, píšem tieto riadky priamo z Japonska:

20.11.2009, piatok – cesta trvá 12 hodín a 20 minút, s prestupom 15 hodín a 45 minút. Let cez Moskvu ma svoje výhody. Jednou je rusky hovoriaca obsluha lietadla od Viedne až po Tokyo {anglicky tiež }, druhou je akýsi návrat do minulosti na letisku Moskva – Šeremetevo. Dôležitosť úradníkov a slabá organizácia, ktorá zvyšuje pocit dôležitosti pracovníkov letiska, už sú pre nás našťastie len zábavou, lebo vieme, že v atmosfére zbytočného napätia nemusíme žiť. Aspoň máme väčšie pochopenie pre Rusov, ktorí celú cestu do Moskvy len nechávajú kolovať po lietadle tvrdý alkohol a stále si objednávajú pivo. Treba však tiež pochváliť fantastické vybavenie lietadla Aeroflot Russian Airlines na trati Moskva – Tokyo, ktoré bolo moderné, čisté, s televízormi a voliteľným programom filmov pre každého pasažiera {vrátane vypnutia }. Nápoje, jedlo a deky na spanie sú samozrejmosťou.

21.11.2009, sobota – po prílete do Tokya si treba posunúť hodiny o 8 hodín dopredu, takže sa naozaj oplatí cestu v lietadle prespať. Napriek tomu je prvý deň po prílete náročný, lebo telo tuší, že doma máme noc, aj keď tu už je pekný slnečný deň. Turistické vízum dostane automaticky každý, kto vyplní potrebné formuláre, nechá sa odfotiť a odovzdá odtlačky oboch ukazováčikov. Organizácia fantastická – čakanie minimálne. Kufre pozerajú len námatkovo a ku všetkým sa správajú veľmi úctivo. Hlavne páni sa tu cítia ako v 7. nebi, lebo žena, ktorá do nich nechtiac zavadí sa okrem ospravedlnenia aj veľmi milo pokloní. Japonky si vraj mužov dokážu pekne “omotať”, takže pre naše ženy je to zasa  akási škola či inšpirácia (?), ale určite sa netreba od Japoniek učiť chodiť. Nohy až nepochopiteľne vykrúcajú a krivia, ťahajú ich za sebou a škrtajú po chodníku, ako v drevákoch či topánkach staršej sestry. Často ich dokonca majú aj o 2 čísla väčšie; vraj, aby ich netlačili. Bez ohľadu na topánky a poklonky sa však Japonci radi bavia a hrajú, takže nočné Tokyo určite stojí za to zažiť. Pekné svetlá, veľké blikajúce reklamy a davy usporiadane sa presúvajúcich ľudí dávajú mestu atmosféru plnú života. Cez deň už Tokyo tak pekné nie je. Architektúra je strohá, účelná a príliš zabúdajúca na tú minulú. Čo však stojí za to, je povestná dochvíľnosť všetkého – ľudí aj veľmi pohodlnej dopravy – preto sa treba pripraviť na výlety do okolia.

22.11.2009, nedeľa – Nikko je jedným z miest, ktoré určite treba vidieť a výborné vlakové spoje z Tokya nám to aj umožnia. Vlastne až tu nájdeme to Japonsko, aké sme si zamilovali z filmov a rozprávok. Hneď pred vlakovou stanicou sa píše, že Nikko je Nippon a Nippon znamená Japonsko. Okrem komplexu unikátnych chrámov (v UNESCO) stojí za výlet aj okolitá príroda (národný park Nikko), v ktorej rieka v spolupráci s dávnou sopkou vytvorila prekrásne scenérie s jazerami a vodopádmi.

23.11.2009, pondelok – Kyoto je miesto, v ktorom pri troche šťastia uvidíme aj gejšu a kto uvidí gejšu, ten vraj bude mať celý život šťastie. Kto chce však šťastiu trocha pomôcť, ten by mal určite navštíviť štvrť Gion, kde dodnes tieto ženy žijú a pracujú. Ďalšou možnosťou stretnutia s gejšami je návšteva ich divadla s každodenným programom od 19:00 do 22:00 hod. Poslednou šancou je v špecializovanom obchode nakúpiť všetko potrebné oblečenie (kimono, biele ponožky s medzerou medzi palcom a ukazovákom, dreváky, ozdoby do vlasov…) a gejšu si tak odniesť domov No aj bez spoločnosti gejši je nočné Kyoto pekné mesto s atmosférou romantiky. Promenáda pri rieke, drobné uličky s množstvom reštaurácií, chrámy plné svetiel sviečok aj obyčajný ruch ulíc s ponukou tradičného jedla; to všetko nám dodá chuť ešte tu zostať, nasávať atmosféru a ochutnávať.

24.11.2009, utorok – Kyoto má aj cez deň čo ponúknuť a je toho toľko, že nie je žiadna šanca vidieť všetko. Možno aj preto ho za rok navštívi až 10.000.000 Japoncov. Áno, je to správne Mnohí sa sem totiž vracajú a určite sa vrátime aj my! V rýchlosti spomeňme aspoň obrovskú cisársku záhradu s palácom a hrad či skôr zámok. Ťažko ho prirovnávať k našej architektúre. Je ako nádherná drevená chata obrovských rozmerov a historického významu. Asi najviac zaujmú posuvné steny izieb, vzácne maľby, harmónia záhrady s obytnými priestormi a skromné zariadenie.

25.11.2009, streda – Nara poteší milovníkov prírody aj histórie. Na pomerne veľkej ploche zelene a príjemných chodníkoch sa tu bez obáv pohybujú srnky, posvätné zvieratá, ktoré sú natoľko sebavedomé, že sa prechádzajú aj krížom cez cestu plnú áut (idúcich!) a odvážne, že si vedia vypýtať jedlo aj jemným dotykom hlavy o ruku človeka, ktorý v nej drží čokoľvek k jedlu. Jedia aj ryžové guľôčky! Srnky – Japonky V strede areálu čaká na vášnivých milovníkov rastlín milá botanická záhrada a všade dookola sú chrámy a kamenné lampy. Nájdeme tu aj druhú najväčšiu pagodu v Japonsku a tiež najväčší drevený chrám s najvyšším dreveným Budhom. Fotografovanie dovolené! A tiež preliezanie jedným zo stĺpov tejto obrovskej stavby – pre šťastie – aj pre zábavu všetkých okolostojacich, lebo nič tak nepobaví ako pohľad na úbožiaka, ktorý sa nevie dostať von. Tak pozor na nadváhu, lebo Japonci sú štíhly národ a tak tu ťažko “zasejete šťastie”, pokiaľ sa zakliesnite v strede tej historickej nádhery.

26.11.2009, štvrtok – Saga je pre Japoncov dedina. Veľká je ale ako naša Bratislava. Už krásne vyzdobená svetlami na stromoch lemujúcich cestu od vlakovej stanice. Je zaujímavé tiež vidieť, ako ľudia žijú doma, ako varia, ako spia, čomu sa smejú a ako sa zabávajú. Na diskotéke poteší výborná hudba. V karaoke dome zasa kvalitná aparatúra a izolácia jednotlivých štúdií. Nejedna pani učiteľka z ľudovej školy by si zaslúžila prežiť tu 2 hodinky s najlepšími žiakmi. Niet sa čo čudovať, že majú Japonci také pekné hlasy. A nebude to tiež tými surovými vajíčkami, do ktorých si namáčajú horúce mäso? Salmonela sem ešte nedorazila a tak si to treba užiť Užiť sa dá aj návšteva miestnych kúpeľov, no pozor, treba mat sprievodcu! Rozdiel medzi našou a tunajšou “údržbou” tela je príjemný, ale nečakaný a tak môžete bez dobrej rady zažiť zopár pikantných prekvapení…

27.11.2009, piatok – Nagasaki je najjužnejším mestom našej návštevy. Do jeho prístavu kedysi vplávali ozbrojené lode Európanov, ktorí chceli s Japonskom začať obchodovať. Na vyvýšenom mieste s výhľadom na prístav dodnes stoja prvé domy Európskych “dobyvateľov”. Nájdeme tu kus prvej asfaltovej cesty, hydrant, cintorín, ale tiež vybavenie domácnosti zakladateľov spol. Mitsubishi vrátane fotografií z rodinného albumu či európskej hudby, ktorú počúvali. Atrakciou hlavne pre Japoncov je aj požičovňa šiat z tej doby, v ktorých sa môžete ODFOTOGRAFOVAŤ. Okrem tohto múzea však treba spomenúť ešte jedno: múzeum atómovej bomby. Je podobné ako to v Hiroshime a rovnako alarmujúce. Našťastie nie je preplnené žiadnymi drastickými fotografiami, ktoré poznáme z televízie. Je plné faktov – politických, vedeckých, historických. Na samom začiatku prehliadky visia hodiny, na ktorých zastal čas v okamihu výbuchu: 11 hodín, 2 minúty. Pred múzeom nájdeme aj pamätníky obetiam, kde namiesto kvetov dávajú ľudia pestrofarebné origami. V neďalekom parku je socha a na nej čítame 1945-8.9-11:02 (rok, mesiac, deň, hodina, minúta). Oproti nej je len tráva upravená do kruhov okolo miesta dopadu bomby. Na chvíľu sa zastavujeme ako tie hodiny v múzeu, a úprimne si želáme, aby raz nezastal čas na všetkých hodinách naraz.

28.11.2009, sobota – Fukuoka je moderná a svieža ako každé mesto, ktoré má pláž s morom, novú architektúru a mladých a pekných ľudí v uliciach. Opravujem svoje slová v úvode: ženy v Tokyu nevedia chodiť. Naopak dámy na juhu najjužnejšieho z japonských ostrovov sa celkom milo “nosia” po uliciach. Aj tváre majú krajšie. Ani tu nevidím toľko bielych rúšok na tvárach (sympatický zvyk, lebo ten, kto je chorý, neprská na zdravých ľudí svoje bacily). Alebo je to tým južným vzduchom a zvýšenou dávkou optimizmu vďaka dobrej domácej strave? Dajme si zelenú čajovú zmrzlinu, zastavme taxi a skúsme, ako ďaleko dôjdeme vlakom, aj keď lístok máme na úplne iný spoj. Je až dojemné, ako vedia byť títo ľudia súcitní. Alebo je to len väčšia dávka ich zodpovednosti za našu šťastnú cestu? Aj tak ďakujeme, že sme mohli zostať až do Tokya a porozprávať sa o Věře Čáslavskej, ktorá priniesla 3 zlaté medaile z olympiády v Tokyu roku 1964. Priznávam, nevedela som to, ale aj tak som sa úprimne tešila, čo všetko vie o Česku a Slovensku jeden nenápadný japonský dôchodca.

29.11.2009, nedeľa - Tokyo má tiež svoje zaujímavé miesta aj krásne scenérie a najkrajšie je z vyhliadky. Ospravedlňujem sa za svoje úvodné hodnotenie. Treba vidieť viac a nájsť to pekné. Vrelo odporúčam bicykel alebo motorku a hurá do ulíc! Tiež nočné Tokyo je prekrásne a tí, čo sa v ňom túžia odfotiť, si pokojne nosia so sebou statív. Je veľmi príjemné “zapadnúť do kolektívu” a fotiť si doslova všetko. Aj vlastné jedlo! Apropo – keď chcete ukázať, že Vám chutí, mľaskajte a srkajte – alebo urobte radosť svojej duši, pokiaľ Vám to ako dieťaťu zakazovali. Rozlúčiť sa s Tokyom na dobrej večeri v dobrej reštaurácii vrelo odporúčam a vôbec mi nevadí, že slíže v šaláte sú vlastne maličké usušené rybičky (menšie ako akváriové!). Keď pozriete do štatistík a zistíte, ako dlho Japonci žijú a akí sú štíhli, niet sa čoho obávať.

30.11.2009, pondelok – cesta domov je opticky kratšia, nakoľko sa pohybujeme v smere času. Napriek tomu, že trvala aj s transferom na letisko a z letiska, prestupom a čakaním rovných 23 hodín, podľa hodín trval let len 5 hodín. Je samozrejme možné letieť aj priamym letom, ale medzipristátie v Moskve ma tiež svoje čaro. Vďaka letiskovým obchodom totiž môžeme priniesť darčeky z Japonska aj Ruska. Takže nech sa páči: slané ryžové keksíky alebo čokoládky s obrázkom Kremľa či Rudého námestia? Vodku či saké? Matriošku či gejšu?

Sajonara a dasvidania !!!
Najbližšie 14.11.-26.11.2018
Irena Chrapanová

ZOO BRATISLAVA a hrošík libérijský

Od 1.4.2012 je CK LIBER adoptívnym rodičom hrošíka libérijského, ktorý žije v najmodernejšej ZOO Slovenska: Zoologickej záhrade Bratislava. V minulosti sme sponzorovali hrošíka libérijského (1.10.2010 – 30.9.2011) v najväčšej ZOO strednej Európy: Zoologickej záhrade Košice. Hrošík libérijský bol až do začiatku 20. storočia neznámym druhom, nakoľko sa vyskytoval v málo preskúmaných oblastiach Afriky a jeho vzácne žijúce exempláre v ZOO (Dublin a Hamburg) boli nesprávne pokladané za nedospelé či degenerované jedince. Až výprava do Libérie dokázala existenciu tohto druhu, ktorý je však aj dnes vzácny a bohužiaľ tiež ohrozený (rúbaním tropických daždivých pralesov, pytliactvom pre mäso).
Hrošík libérijský (hexaprotodon liberiensis) nežije v stádach, ako jeho väčší príbuzný, ale v pároch či jednotlivo. Tiež nie je tak veľmi viazaný na pobyt vo vode. Živí sa rastlinnou potravou. Je aktívny najmä po západe slnka a v noci. Je to cicavec s výškou cca 80 cm a dĺžkou do 180 cm. Váži okolo 280 kg. Tu môžete pozrieť rozdiely medzi ním a hrochom obojživelným.

Na Slovensku sú 4 ZOO. Žije už len v Bratislave.
V Čechách je 16 ZOO. Žije v Plzni, Olomouci, Jihlave a Dvore Králové.
V prírode žije na území západnej Afriky: Libéria, Sierra Leone, Guinea, Pobrežie slonoviny.

V ZOO Bratislava konkrétne žijú 2 hrošíci:

1) DINBA, samica narodená 22.4.2006 v ZOO Bratislava. Je dcérou Diny.

2) PAUL, samec narodený 17.5.2007 v ZOO Berlín. V ZOO BA žije od 14.5.2008. Je otcom Nuru a Dášenky.

DINA, samica narodená 22.12.1982 v ZOO Dvůr Králové nad Labem. V ZOO BA žila od 18.4.1984 do 21.12.2016 (zo zdravotných dôvodov bola utratená). Je matkou Dinby, Nuru a Dášenky.

NURU, samec narodený 6.5.2011 v ZOO Bratislava. Je synom Diny a Paula. Žije v ZOO Barcelona.

DÁŠENKA, samica narodená 24.1.2014 v ZOO Bratislava. Je dcérou Diny a Paula. Žije na Floride v USA centre pre záchranu kopytníkov.

V červenej knihe ohrozených druhov je zapísaný ako OHROZENÝ. Žije maximálne 3000 jedincov.
Jediným nepriateľom hrošíka libérijského je leopard a človek. Ako bol objavený sa dočítate TU.

Ďakujeme všetkým účastníkom nedeľných vychádzok po Bratislave, že svojím vstupným prispievajú na sponzorstvo nášho hrošíka

SRÍ LANKA – už sme realizovali

Na Srí Lanku organizujeme zájazdy každý rok od roku 2011. Zamerané sú najčastejšie na poznávanie krajiny a relax pri oceáne. No tiež sme realizovali programy s cvičením jogy či pilatesu. A so špeciálnym zameraním – pre fotografov, potápačov, milovníkov prírody. Mimoriadne sú aj zájazdy v čase letných prázdnin – vhodné aj pre deti, s Festivalom Esala Perahera. Tiež zájazdy pre ucelené kolektívy; či už od priateľských CK alebo vlastné. Za 10 rokov (2011-2020) je to celkom 24 zájazdov. Najviac sa ich uskutočnilo v 11., 3., 4., ani jeden v 5., 6., 9., 10. mes.:

- SRÍ LANKA – relax a kúpanie v oceáne, história a príroda, 29.2.-13.3.2020, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – relax s cvičením jogy a výlety, 3.3.-17.3.2019, 15 dní / 12 nocí
- SRÍ LANKA – krásy ostrova a relax pri oceáne, 17.2.-2.3.2019, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – Silvester v exotike, história a príroda, kúpanie a relax, 26.12.2018-8.1.2019, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – krásy ostrova a východné pobrežie, 11.7.-24.7.2018, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – “light” s relaxom, plávaním a poznávaním, 16.3.-25.3.2018, 10 dní / 7 nocí
- SRÍ LANKA – skupina priateľskej CK zo SR, 27.2.-14.3.2018, 16 dní, 13 nocí
- SRÍ LANKA – história, príroda a kúpanie pre fotografov, 1.12.-15.12.2017, 15 dní / 12 nocí
- SRÍ LANKA – história (UNESCO), príroda, relax a kúpanie, 17.11.-30.11.2017, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – história, relax a poznávanie prírody, 28.3.-10.4.2017, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – história, príroda a relax s cvičením pilatesu, 19.3.-1.4.2017, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – história (UNESCO), príroda, relax a kúpanie, 17.11.-30.11.2016, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – skupina priateľskej CK z ČR, 4.4.-18.4.2016, 15 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – história, príroda, relax, aj pre fotografov, 4.2.-17.2.2016, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – poznávanie aj relax pre fotografov, 24.3.-8.4.2015, 16 dní / 13 nocí
- SRÍ LANKA – relax a poznávanie zaujímavostí a krás ostrova, 11.3.-25.3.2015, 15 dní / 12 nocí
- SRÍ LANKA – skupina potápačov, 5.1.-23.1.2015, 19 dní / 16 nocí
- SRÍ LANKA – skupina priateľov, 29.12.2014-17.1.2015, 20 dní / 17 nocí
- SRÍ LANKA – pre fotografov a milovníkov poznávania, 15.4.-28.4.2014, 14 dní / 11 noc
- SRÍ LANKA – relax s možnosťou cvičenia jogy, 18.11.-1.12.2013, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – pre fotografov a milovníkov poznávania, 9.11.-19.11.2013, 11 dní / 8 nocí
- SRÍ LANKA – relax s možnosťou cvičenia jogy, 19.11.-2.12.2012, 14 dní / 11 nocí
- SRÍ LANKA – v čase festivalu slonov, 30.7.-8.8.2012, 10 dní / 8 nocí
- SRÍ LANKA – história, príroda aj relax, 14.11.-27.11.2011, 14 dní / 11 nocí

SRÍ LANKA MI PLNÍ SNY – rozhovor

Situácia s koronavírusom mnohým zmenila plány. Tí, ktorí chceli preč, museli ostať doma a tí, ktorí sa chceli vrátiť domov, nemohli. V takej situácii sa ocitla aj majiteľka cestovnej kancelárie LIBER – Irena Chrapanová, ktorá pre uzavreté letisko v Colombe ostala na Srí Lanke, kam pricestovala 1. marca. Návrat, ktorý mala v pláne o mesiac, sa odkladá na júl či august, kedy letisko opäť sprístupnia. Nuž, uviaznuť na exotickom ostrove asi nie je to najhoršie, čo sa človeku môže stať. Alebo áno?

S akými pocitmi ste prijali fakt, že sa na Slovensko tak skoro nevrátite?

Dochádzalo mi to na etapy. Najskôr mi letecká spoločnosť EMIRATES stornovala letenky z Dubaja do Viedne. To som ešte verila, že nájdem náhradný spoj. Následne som prišla aj o let z Colomba do Dubaja. Tunajšie letisko ešte vypravovalo lety spoločnosti QATAR AIRWAYS. Ceny jednosmerných leteniek však „leteli“ rýchlo hore a počet letov, ktoré sa naozaj uskutočnili, sa prudko znižoval. Čítala som aj o nešťastníkoch, ktorí kúpili až 8 leteniek, než sa im podarilo odletieť. Túto ruletu som už nebola ochotná podstúpiť. Svetlo nádeje svitlo ešte s českým repatriačným letom, ktorý ma ako rodáčku z Brna bol veľmi ochotný (a dokonca zdarma) zobrať do Prahy, ale nakoniec let zaplnili aj bez slovenských štátnych príslušníkov a deň pred odletom ma zo zoznamu pasažierov vyškrtli. Prišla úľava zo zmierenia sa so situáciou. Inak Slovensko dodnes žiadne lietadlo neposlalo.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Bolo to aj vo vašom prípade?

Áno. Ale chvíľu mi trvalo, než som to uvidela. Minulý rok som mala taký sen zostať po decembrovom zájazde na Srí Lanke, prežiť tu tak pokojnejšie Nový rok a následne sa po dlhých rokoch nekonečnej práce venovať len sebe a svojmu zdraviu. Zájazd sa ale nekonal, letenky sme presúvali na marec, a tak som musela zostať na Slovensku. Až 13.4.2020, v čase srílanského Nového roku, som si uvedomila, že som tu vlastne naozaj zostala po poslednom zájazde a že sa moje želanie vyplnilo. Len som nikdy nespresnila, na čí Nový rok chcem na Srí Lanke zostať.

Neprekáža vám, že ste tam sama? Ako znášate odlúčenie?

Úplne sama by som bola, ak by som bola na ostrove ako Robinson Crusoe, ale ani ten po čase nebol sám. Skrotil si zvieratká, prišiel Piatok. Ja som na ostrove, kde žije približne 22 miliónov obyvateľov, a mám tu priateľov. A aj tie zvieratká si ma našli. Dokonca mám mačku s menom Saduda. V sinhálčine to znamená pondelok, takže asi viete, kedy ku mne prišla

Prežili ste tam aj zákazy vychádzania ako súčasť opatrení týkajúcich sa pandémie koronavírusu. Ako vnímali bežní ľudia tieto opatrenia?

Podobne ako inde na svete mali tieto opatrenia a aj reakcie na ne svoj vývoj. Chvíľu trvalo, než ľudia pochopili vážnosť situácie. Prvé rúško na tvári som tu videla 18.3.2020. S údivom som tiež sledovala správy o počtoch uväznených ľudí a zadržaných vozidiel z dôvodu porušenia zákazu. No tiež ma potešili videá s policajtmi, ktorí kŕmili prekvapené a po ulici sa prechádzajúce zvieratá. Pre psov (žije ich tu ešte veľa slobodne) dokonca roznášala jedlo charita rovnako ako pre ľudí. Milé bolo tiež video s premiérom (je to bývalý prezident a starší brat súčasného prezidenta), ktorý odpovedal na otázky detí ohľadom opatrení proti šíreniu koronavírusu a veľmi trpezlivo a empaticky vysvetľoval vo všetkých troch úradných jazykoch (sinhálčina, tamilčina, angličtina), ako sa správať.

Sú budhisti (navyše v krajine, ktorá bola stáročia pod koloniálnou nadvládou a skúšaná prírodnými živlami) odolnejší a viac pripravení na podobné „skúšky“ než my?

V krajine nežijú len budhisti, ale aj hinduisti, moslimovia a kresťania. Všetci, ktorí majú nad 15 rokov, prežili tu na južnom pobreží, kde sa nachádzam, cunami (26.12.2004), a teda určite majú väčšiu odolnosť niečo zvládnuť. Zároveň si však myslím, že istú dávku trpezlivej pokory získavajú ľudia úprimne veriaci, a tých tu je skutočne veľmi veľa. Aj to je dôvod, prečo ešte i teraz mávame zákazy vychádzania. Spravodlivo kopírujú všetky cirkevné sviatky, pri ktorých by hrozilo stretávanie veľkého počtu ľudí – od kresťanskej Veľkej noci cez budhistický sviatok Vesak, koniec moslimského Ramadánu až po sviatky Poya (obdobie splnu).

Na Srí Lanke nie ste po prvýkrát a dá sa povedať, že krajinu a jej špecifiká poznáte. Prísť v pozícii turistickej sprievodkyne a žiť tam dlhodobo sú však dve odlišné polohy. Prekvapilo vás niečo v súvislosti s vašim aktuálnym pobytom? Priniesol vám nejaké nové poznania?

Áno, došla som k poznaniu, že by som dokázala žiť pol roka na Srí Lanke a pol roka v Európe a bola by som tak zdravšia a šťastnejšia. Čo sa týka prekvapení, tak mám aj jedno negatívne. Niektorí moji srílanskí susedia pália po večeroch smetie a ráno zvyšky zakopávajú do zeme. Kedysi to mohlo byť fajn, keď ešte neboli potraviny v plastoch či v plechovkách, ale dnes je to šialenstvo a v krajine, ktorá má ministerstvo životného prostredia, som z toho zhrozená!

Podľa mňa patríte k veľmi aktívnym ženám. Rytmus života je však na exotickom ostrove iný než v Európe. Ako sa vám tam zmenil život?

Začala som ho po dlhých rokoch opäť žiť! Na moje prekvapenie sa bez budíka budím okolo piatej a bez náhlenia a hladu si cvičím, pripravujem raňajky, upratujem (to tu treba denne, príroda je veľmi dravá), periem (balila som sa na 14 dní, takže 7 šiat točím celkom poctivo) a varím obed. Keď je na Slovensku 8:00, tu už je 11:30 a tak len trocha pracujem a už som hladná. A nie len ja. Aj zvieratká si zvykli na moje gastronomické služby a že ich tu je! Popoludní chodím plávať, polievať malé mangovníky a ananásy a občas sa vyberiem aj na nákup potravín. Slnko tu zapadá okolo šiestej večer, tak to človeka ženie veci veľmi neodkladať. U nás je len 14:30 a teda opäť sadnem k počítaču a s čím môžem, pomôžem, ale dlho nevydržím. Komunikujem s priateľmi a s rodinou. Vzdelávam sa. Plánujem nové projekty. A len tak-tak stihnem vypiť čaj, využiť ajurvédske produkty od najtrpezlivejšej lekárky na svete a už spím ako drevo, presnejšie ako palma

Osobitou kategóriou v takej exotickej krajine ako Srí Lanka je gastronómia. Otvorili sa vám tu nejaké nové gastronomické obzory?

Hneď niekoľko obzorov! V prvom rade sa ako každý Európan po čase v Ázii teším z každého objavu „našej“ stravy. Keď som tu našla instantnú kašu Nestlé (pšenica, med a datle s medom, 1-3 roky), hneď som sa stretla s pobavenou tvárou a otázkou, či som dieťa, a ja som šťastná ako blcha odpovedala, že hej Tiež som pravidelným odberateľom trojuholníkových syrov Happy kow. Tie máme aj u nás, ale tu je to väčšia vzácnosť. V predajni ich dokonca predávajú aj po kusoch! Tak radšej taktne tajím, že sa o ten poklad občas delím aj s vranami a mačkou.

Druhým obzorom sú potraviny a exotické ovocie, ktoré u nás nie je také bežné. Napríklad veľa druhov ryže, mangá, ananásy, papáje (ktoré chutia ako mangá, ananásy a papáje), baby banány (banánov je tu tiež veľa druhov) a kabaranky (karamboly) vyzerajúce pokrájané ako hviezdy s chuťou jablka, sladký „cesnak“ ukrývajúce mangostány a rambutány (väčšie liči). Z tých doteraz mne neznámych mi najviac chutí dragon fruit (pitaya) podobný ružovému kvetu, v ktorom sa ukrýva biela či purpurová dužina so semienkami veľkosti maku, a passion fruit (marakuja), oranžový plod s príjemne kyslou sopľovitou dobrotou vnútri.

Tretím obzorom sú chute a kvalita, ktoré doma nenájdeme. Napríklad mlieko je doslova smotanové a taký kokteil s banánom a škoricou alebo s avokádom je balzamom pre chuťové bunky. Ďalšou super lahôdkou sú zmrzliny. Tých sa tu vždy idem objesť. A do tretice spomeniem ešte vajíčka, ktoré sa tu predávajú na kusy a do vrecúška vždy dostanete aj trochu slamy ako na Veľkú noc.

Štvrtým obzorom sú ceny, ktoré mi vytvárajú istú úsporu a možnú hojnosť. Ale tiež musím uznať, že aj tu sa za kvalitu platí. Za 1 € síce kúpite 15 vajíčok, ale zasa mlieko má dvojnásobnú cenu než u nás, no pri spomienke na kravičky na lúke ju rada dám. Mimochodom, mne tu voľne sa pasúca krava zožrala mangovník. To muselo byť mlieko!

Piatym obzorom je história gastronómie. Keďže som sa začala učiť sinhálčinu, pekne vidím, ktoré slová, a teda asi aj potraviny, tu pred príchodom Angličanov neboli. Nemajú totiž sinhálske pomenovanie, ale len anglické: maslo, syr, pečivo, džem, cestoviny, kečup, palacinky a moja milovaná zmrzlina… Aj veľa zeleniny sem pricestovalo z Európy. Slávny objaviteľ Albertovho jazera a jeden z objaviteľov prameňa Nílu Samuel Baker navrhol pestovať zeleninu v okolí mesta Nuwara Eliya (v preklade Nové Mesto), ktoré je najvyššie položeným mestom Srí Lanky. Dodnes tam po malých terasovitých políčkach behajú domorodci v šľapkách a zbierajú super chutnú mrkvu, petržlen, reďkovku, uhorky (biele ako reďkovka), zemiaky, cesnak, červenú cibuľu, pór, zázvor a iné „mňamky“.

V čom je miestna kuchyňa odlišná od našej? Zvykli ste si na ňu?

Srílančania v prvom rade obľubujú štipľavé jedlo, čo je isto v trópoch dobré, nakoľko sa im tak zlepšuje trávenie a dezinfikuje tráviaci trakt. Navyše Srí Lanka je krajinou korenia (nie len čaju, ktorý sem priniesli Angličania až v roku 1824). Typickým jedlom Srí Lanky je rice and curry, ryža s prílohami v malých mištičkách, medzi ktorými nájdete šošovicu dál, zeleninu ladies fingers (okra), cviklový šalát či chrumkavý lupienok papadum a najčastejšie kuracie alebo rybacie mäso. Obľúbené sú aj placky roti a kottu roti (pokrájané roti) so zeleninou a vajíčkom, s morskými plodmi, s kuraťom a zeleninou. Kuchyňa je veľmi chutná. No pre mňa je aj tak najviac exotické tropické ovocie.

Keďže ide o inú kultúru a mentalitu, majú tamojší ľudia aj inú filozofiu prístupu k jedlu v porovnaní s tým, čo poznáme u nás?

Áno, ale nebude to len kultúrou a mentalitou. Srí Lanka je predovšetkým krajinou, ktorá má jedla dostatok. Všetko tu rastie neskutočne rýchlo. Palmové kokosy aj ryžu z poľa môžete zberať aj 4 x ročne! Preto tu človek nemá také veľké obavy, že nebude mať zajtra čo jesť. Ďalším faktorom je podnebie – vo vysokých teplotách sa všetko rýchlo pokazí – a tak tu nie je veľkým zvykom odkladať zvyšky. Skôr sa tu nimi kŕmia zvieratká. Ku kultúre stravovania patrí tiež jedenie rukami a to aj v „najnóblovejších“ reštauráciách (tak si ale zároveň všetci poctivo umývajú ruky pred jedlom aj po jedle). S trochou nostalgie si potom môžete pochutiť na srílanskom jedle servírovanom na banánovom liste, s ktorým gazdinke odpadá práca s umývaním riadu.

Tešíte sa domov alebo sa vám bude odchádzať ťažko? Akú skúsenosť, pocit alebo zážitok si prenesiete?

Že úsmev sú najkrajšie šaty, že všetko je „no problem“ (riešenie môže existovať, aj keď ho ešte nepoznáme) a že ak sa stane niečo, čo sa mi nepáči, je to určite dobré pre niečo, čo sa mi nakoniec páčiť bude. Tiež som sa opäť stretla s tým, že rozčuľovať sa znamená škodiť svojmu zdraviu a svojmu zdraviu škodí predsa len blázon. Tu je preto taký človek oprávnene na smiech, a tak sa budem aj mimo ostrov Cejlón snažiť už nebyť za blázna. Na tú prvú otázku ešte neviem odpovedať. Už nežijem zajtra, žiť sa dá len dnes.

Väčšina Slovákov bude pravdepodobne uvedomelo tráviť letnú dovolenku na Slovensku a podporovať ekonomiku. Kam na Slovensku by to lákalo vás? Prípadne ako skúsená cestovateľka dajte nejaký tip.

Slovensko je krásna krajina a napriek tomu, že sme mali u nás v cestovke túto destináciu 12 rokov v ponuke, predávala sa vážne najhoršie zo všetkých! Tak snáď aj tu prišiel čas na zmenu. Čo máme, zistíme, až keď to stratíme. Po domácom väzení možno bude mať  Slovensko pre Slovákov inú farbu, vôňu a chuť. Osobne najviac odporúčam Bardejov a drevené kostolíky. Pri ceste z Bratislavy sa dá navštíviť aj ďalšia UNESCO ponuka: skanzen Vlkolínec, Spišský hrad, gotická Levoča. Krásna je aj UNESCO lokalita Banská Štiavnica s hradom, zámkom, kalváriou a pri nej kaštieľ Svätý Anton, kamenné more Vyhne, kúpele Sklené Teplice. Nádherné sú hrady Považia, po ktorých som vláčila svojho otca už ako 12-ročná s automapou na kolenách a s túžbou ich všetky „dobyť“. Prajem preto cestovateľom podobnú radosť z objavovania, možno niekedy aj spoločnú.

Článok na podobnú tému: SRÍ LANKA MI MENÍ ŽIVOT – rozhovor

Rozhovor bol v neautorizovanej podobe zverejnený v časopise Jednota 2020/VII
Pýtala sa šéfredaktorka časopisu, pani Denisa Pogačová
Odpovedala jej konateľka LIBER s. r. o., Irena Chrapanová
Dňa 6.6.2020, Slovensko – Bratislava a Srí Lanka – Polhena

BRATISLAVA – živly v meste

Zem, vzduch, oheň a voda tvoria náš svet. Len ťažko by sme vedeli žiť bez čo len jedného z nich, no občas to nemáme ľahké ani s nimi Zem nás doslova živí, na nej sa rodíme a do nej sa pochovávame. Vzduch nás tiež sprevádza životom od prvého nádychu až po posledný výdych. Oheň nás zohrieva, pomáha nám v tvorivosti, varíme na ňom jedlo. A voda hasí náš smäd, umýva naše telá a zjednodušuje nám cestu. Až by sme čakali, že život bude celkom bezproblémový, no živly, ktoré k nemu potrebujeme, nás vedia aj pekne potrápiť!

Bratislava síce neleží na žiadnom tektonickom zlome, no napriek tomu už zažila niekoľko zemetrasení. Najsilnejšie bolo v roku 1590, kedy sa zrútila klenba Františkánskeho kostola, poškodila sa zbrojnica pri Michalskej bráne a veža Starej radnice. Ešte jedno veľmi silné zemetrasenie sa zopakovalo v roku 1891. To narušilo statiku šesťbokej veže Františkánskeho kostola. O 6 rokov neskôr bola preto zložená a prenesená do Sadu Janka Kráľa, kde slúži ako altánok. Na jej pôvodnom mieste dnes nájdeme neogotickú vežu, voľne kopírujúcu vzhľad tej originálnej. Okrem toho musela byť staticky zabezpečená aj gotická veža Klariského kostola, ktorú preto podopierajú dva piliere.

Nakoľko je naše mesto zasadené v nížine medzi vrchmi, je pomerne chránené pred vetrom. V súlade s klimatickými zmenami a stavebnou činnosťou človeka sa však aj u nás silný vietor objavuje častejšie. Na Slavíne, ktorý sa týči hore nad mestom, dosahuje sila vetra rýchlosť 130 a v mimoriadnych časoch aj 150 km za hodinu! Na soche Víťazný vojak od sochára Alexandra Trizuliaka je množstvo bodiek po úderoch blesku a na jednom mieste udrelo toľko bleskov, že sa tam doslova vypálila diera. Stovky bleskov na oblohe nad mestom ľudia pozorovali aj v roku 1760, kedy sa prehnala silná búrka s krupobitím. Jeden blesk pri nej zasiahol vežu Farského kostola sv. Martina, následkom čoho veža zhorela a zrútila sa. Preto má súčasná veža neogotickú podobu.

Extrémne počasie občas zažívali obyvatelia mesta v zime aj v lete. V zime bol nepríjemný nielen vietor, krupobitie, poľadovica či bohatá snehová nádielka, ktorá paralyzovala dopravu v januári roku 1987, no aj vysoké mínusové teploty. Keďže pri nich zamŕzalo uhlie, boli spojené aj s radosťou detí v podobe 3-týždňových uholných prázdnin v januári roku 1979. Najnižšia nameraná teplota v Bratislave bola však už v roku 1929, mrazivých -36 °C. Najvyššia len nedávno, v roku 2013, tropických 39,4 °C. V lete našich predkov s ohľadom na úrodu a domáce zvieratá trápilo nadmerné sucho. Vysoké teploty počas leta však ohrozujú aj zdravie ľudí. V roku 2017 meteorológovia namerali neuveriteľných 62 tropických dní bez zrážok a preto sa letnou súčasťou centra mesta stali osviežujúce aerosólové brány a pitné fontánky.

Teplo a sucho sú však aj hrozbou požiaru. Hlavne v stredoveku, keď sa varilo v takzvaných čiernych kuchyniach. Bola to miestnosť s otvoreným ohniskom, z ktorého veľký komín odvádzal dym. Pri varení tak mohol oheň ľahko zapáliť drevený nábytok a o chvíľu horel celý dom! Takáto čierna kuchyňa sa nám zachovala v nárožnom dome na rohu Ventúrskej a Panskej ulice. V minulosti používali otvorený oheň aj niektorí remeselníci pri práci. Z bezpečnostných dôvodov im preto boli vyhradené časti mesta, v ktorých čo najmenej ohrozovali ostatných obyvateľov. Tak vznikla v Bratislave (na okraji stredovekého mesta) Zámočnícka ulica. Rovnako Sedlárska ulica nám svojím menom prezrádza, akí remeselníci na nej žili.

Zo všetkých požiarov v našom meste spomeňme aspoň tri. Ten najstarší a poctivo zaznamenaný v mestskej kronike vznikol v 15. storočí vo východnej časti mesta. Zastavil sa až teste pred Kostolom sv. Martina. Vtedy vyhorela aj kráľovská kúria, stojaca v miestach dnešného Prepoštského paláca a Univerzity Istropolitany. Veľký požiar pamätá mesto z roku 1811, kedy nepozornosťou vojakov podpálil oheň strechu Hradu a odtiaľ sa rýchlo rozšíril do židovského geta. Požiar porovnateľný rozsahom zachvátil podhradie aj po druhý raz, a to v roku 1913. Vznikol v kuchyni domu na Beblavého ulici, odkiaľ sa veľmi rýchlo rozšíril do celého geta. Zhorelo vtedy až 79 domov!

Okrem ohňov z nepozornosti však horeli v dnešnej Bratislave aj ohne vojny. Tej prvej písomne podchytenej vďačíme aj za prvú písomnú zmienku o meste. V Soľnohradských letopisoch sa totiž zachoval zápis o mieste Brezalauspurc v súvislosti s bitkou medzi Bavormi a starými Maďarmi. V zime 1241-2 sa valili na mesto Tatári, spustošili okolité osady, mesto a hrad nedobyli. Hrad a podhradie však v rokoch 1271 a 1273 dobyl český kráľ Přemysl Otakar II. Mesto v roku 1302 spustošil rakúsky vojvodca Rudolf. Husitským vojskám sa v roku 1428 podarilo vypáliť predmestia. A v rokoch 1619-21 obsadil mesto a hrad sedmohradský knieža Gabriel Betlen. Netreba zabudnúť ani na vojská francúzskeho cisára Napoleona Bonaparte, ktoré mesto v roku 1805 okupovali a roku 1809 ho nevďačne ostreľovali z pravého brehu Dunaja. Z obdobia 1. a 2. svetovej vojny spomeňme aspoň najťažší nálet na Bratislavu 16.6.1944, pri ktorom bola zničená rafinéria Apollo.

Oheň vždy ešte môžeme hasiť vodou, ako k tomu v histórii prispievali aj mestské fontány. Tú najstaršiu v Bratislave dal vybudovať kráľ Maximilián II. ako akési ospravedlnenie za požiar, ktorý vznikol roku 1563 počas osláv jeho korunovácie. Vodu, živel v dlani ruky najjemnejší, je však paradoxne zastaviť najťažšie. A keďže má Bratislava svoju rieku, má aj skúsenosti s povodňami. Ako spomienku na tú najtragickejšiu z nich máme v meste niekoľko tabuliek s ryskou a s dátumom 5.2.1850, ktoré pripomínajú výšku hladiny vody, do ktorej až stúpal Dunaj. Príčinou jeho opustenia koryta boli ľadové kryhy. Tie prehradili tok a studená voda sa vyliala do mesta. Dunaj nás však vystrašil aj v rokoch 2002 a 2013.

Z pohľadu chorôb je oheň najsilnejšou dezinfekciou. Voda, ktorou si umývame ruky a pijeme ju, však môže podobne ako vzduch či zem šíriť aj epidémie. Tie najznámejšie zapríčinil mor, cholera a týfus. V rokoch 1562-3 prvýkrát “kosila v meste čierna smrť”, ako sa moru prezývalo. Počas epidémie v roku 1674 (s opakovaním sa do roku 1681) zomrelo v meste 11 tisíc ľudí a na prelome storočí tu žilo len 9 tisíc obyvateľov. V rokoch 1710-11 zachvátila mesto ďalšia veľká morová epidémia, pri ktorej zahynulo 3.860 obyvateľov (pre porovnanie: v roku 1782 malo mesto 29.223 obyvateľov). Po celej šírke hraníc krajiny bol postavený vojenský kordón a karanténne stanice! Ako vďaku za skončenie poslednej morovej epidémie boli postavené dva morové stĺpy, väčší Najsvätejšej Trojice stojí od roku 1713 na Rybnom námestí a menší Immaculaty z roku 1723 pred Kostolom sv. Štefana na Župnom námestí.

Obyvatelia napriek vymoženostiam mesta nemali dostatočnú hygienu. Aby sa nenakazili chorobami, začali stavať kaplnky vysvätené sv. Rozálii, sv. Rochusovi a iným svätým, ku ktorým sa obracali s modlitbami a prosbami o ochranu v časoch epidémií. Tak vznikla baroková Kaplnka sv. Rozálie v Lamači, Kaplnka sv. Rozálie vo Františkánskom kostole či Kostol sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke. V polovici 19. storočia postihla územie dnešného Slovenska cholera. Lekári, ktorí sypali pre záchranu ľudí do studní chlórové vápno, boli prenasledovaní. Ľudia sa zhromažďovali v kostoloch, kde žiadali o odpustky. A dokonca sme zažili cholerové povstanie! Zomrela tak až 1/3 populácie. Na konci 1. svetovej vojny sa Európou prehnala španielska chrípka. Aj na ňu nám zostala v Bratislave spomienka v podobe pomníka so sochou slávnej obete, speváčky Oľgy Trebitschovej od sochára Alojza Rigeleho.

Z ďalekého pohľadu je Bratislava len malou bodkou na mape sveta a koľko sa toho tu už udialo! Všetky tie živly, ktoré nám mohli slúžiť k životu v spokojnosti a v mieri, nás občas podpichovali, trápili, skúšali a niekedy, snáď nechtiac, niekoho aj zabili. Netreba preto zabudnúť, že človek nie je pánom tvorstva a aj keď si v jednom okamihu dejín namýšľal, že poručí aj vetru – dažďu, jediný, komu by mal porúčať, je on sám. To, aby sa snažil využiť všetky vedomosti a skúsenosti svojich predkov, aby neškodil sebe ani svojim susedom a aby sa spolu s nimi pokúsil žiť v mieri a v súlade s prírodou, ktorej je človek len súčasťou

Článok bol v autorizovanej, skrátenej podobe zverejnený v časopise Urbanita 2020/XII
Autor: Irena Chrapanová
Spoluautor: Martin Záni
Dňa 30.10.2020, Slovensko – Bratislava

SRÍ LANKA MI MENÍ ŽIVOT – rozhovor

Rozhovory s mensanmi v “koronténe” (karanténa kvôli korone) prinášajú svedectvá o mimoriadnych udalostiach roku 2020. Konkrétne sa zameriavajú na tých, ktorí uviazli počas prvej vlny pandémie korona vírusu v zahraničí. A nebolo ich málo!

Po vyhlásení pandémie na jar tohto roku sme ostali všetci zaskočení a izolovaní doma, kde zastihli opatrenia teba? Aké si mala plány?

Mňa tieto opatrenia nezastihli. Aj keď som mala v pláne sa na Slovensko práve v tom čase vrátiť. No zvláštna zhoda náhod mi naordinovala moju najdlhšiu dovolenku v živote a v období TOP sezóny som sa prechádzala po vyľudnenej pláži na Srí Lanke. A v oceáne som sa pri plávaní stretla tvárou v tvár s karetou obrovskou. Zízala na mňa!

Ako dlho nakoniec trvala tvoja izolácia a ako vyzeral tvoj bežný deň?

Záleží na tom, čo je pre nás izolácia. Iné je byť na uzatvorenom ostrove v oceáne a iné je byť na tom uzatvorenom ostrove zatvorený v rámci týždňových zákazov vychádzania. Asi si domyslíte, že to druhé vás naučí z toho prvého mať radosť namiesto trápenia
Na Srí Lanke som bola od 1.3. do 27.6.2020, ale prvé dva týždne som ešte netušila, čo príde. Až keď sa v piatok 13-teho vrátili moji klienti domov na Slovensko, začala som s nimi prežívať, čo nám situácia priniesla. Zákaz hromadnej dopravy mimo SR. Domáca karanténa. Rúška. A v mojom prípade aj zákazy vychádzania. Zahlásenie sa na polícii (aby vedeli, kde budem poslúchať nariadenia). A pokusy nájsť cestu späť domov (našťastie márne).

Môj bežný deň začínal veľmi skoro ráno. Cvičila som jogu, upratovala (pre väčšie bezpečie som vyfasovala vlastné čistiace prostriedky), chystala si raňajky, pokojne ich jedla, kŕmila som zvieratá, pracovala na počítači, varila obed, jedla, pracovala a keď nebol zákaz vychádzania, išla som si zaplávať do oceánu. Tiež som sledovala správy, čítala si, vzdelávala sa a komunikovala s mojimi „najbližšími“.

Všetci sme si počas izolácie uvedomili, ako rýchlo sa môže zmeniť život, o čom si rozmýšľala ty, keď si nevedela ani kedy sa dostaneš domov?

Začala som riešiť úplne banálne veci a paradoxne som tak získala pokoj na duši. Tiež som si oveľa viac vážila každého kontaktu, dokonca aj na úkor mojich úloh a pracovných aktivít – pri mne dosť nezvyčajné. V tej najväčšej izolácii som oplakala aj smrť švába. No mal pravdu priateľ, keď tvrdil, že príde druhý A prileteli vtáky, prišla mačka. Aj fenečka pribehla z ulice za mnou a už sa vracala. Ak by som na tom mieste zostala o niečo dlhšie, už by tam bola vybudovaná zoologická záhrada.

Tiež sa zo mňa stal trpezlivý pestovateľ všetkého, čo bolo pri ruke. Každej rastlinke manga som pomáhala na svet (kôstka je veľmi tvrdá) a z každého zjedeného ananásu vnikol nový život. Aj keď pravdou je, že nie všetky pokusy skončili úspechom. Niečo mi pojedli kravy, niečo dikobraz, ale mangovník Márie Terézie (na Srí Lanke už túto panovníčku od 13.5.2020 poznajú) vraj stále žije a chodia mi ho aj polievať

Irenka ty máš cestovnú kanceláriu, ako celá situácia zmenila tvoj život a pracovné a cestovateľské plány?

Plány? Áno, tie zmenila hlavne spôsobom ich vygumovania z kalendára. Zenový mních by z toho mal isto radosť. A ja sa to už tiež učím. Bežala som životom ako dostihový kôň. Teraz síce mykám plecom, ale inak už kráčam rozvážnejšie. Upratujem, starám sa viac o seba, robím zmeny a pozorne si vychutnávam obyčajné okamihy.

Posledné roky bolo cestovanie dostupné prakticky pre každého, lacnejšie letenky a možnosti po celom svete. Momentálne to vyzerá, že letenky budú opäť „drahším tovarom“. Stane sa cestovanie, najmä do vzdialenejších destinácii, znova skôr luxusom, ako to bolo kedysi?

Ceny leteniek nebudú určite jediná vec, ktorá nás začne limitovať. Pre niekoho to budú financie, pre iného neochota tráviť čas v spoločnosti veľkej skupiny ľudí a pokiaľ sa zníži záujem, zhorší sa aj dostupnosť. Našťastie ale žijeme v duálnom svete, kde je všetko zlé na niečo dobré. A viac miesta na pláži, na námestí aj na koncerte bude fajn…

Odhliadnuc od všetkého, čo pre teba znamená cestovanie?

Cestovanie pre mňa znamená možnosť spoznávať svet – ľudí, krajiny, prírodu, kultúru, filozofiu, praktické spôsoby žitia a prežitia. Tiež tak získavam inšpiráciu pre môj vlastný život. No a v neposlednom rade je to psychický relax; ale nie taký meditačný a nič nerobiaci, naopak, je to často adrenalín a množstvo nezabudnuteľných zážitkov k tomu.

Mensa je tiež medzinárodná organizácia. Čo pre teba znamená?

Mensa sú pre mňa ľudia z celého sveta, ktorí majú niečo spoločné. Je mi sympatické, že akýmsi mottom tejto organizácie je pomáhať svetu stať sa lepším, krajším, premyslenejším. Na druhej strane môžem v tejto spoločnosti objavovať aj seba a ľahšie tak vidieť, že to tí moji najbližší nemôžu mať so mnou ani trocha jednoduché

Čo by si dodala na záver?

Že k životu nie je potrebná skriňa plná šiat, make-up či salón krásy. Oveľa dôležitejšie je riešiť skutočne podstatné veci a tými nepodstatnými sa nezdržiavať. Nech zostane čas aj na radosť, na lásku, na uvedomenie si vlastného pocitu šťastia, na spánok spravodlivých a na priateľov verných A nech je hlavne všetko „no problem“

Ďakujem za rozhovor a dúfam, že sa stretneme na cestách.

Článok na podobnú tému: SRÍ LANKA MI PLNÍ SNY – rozhovor

Rozhovor bol v autorizovanej podobe zverejnený v časopise mensa SLOVENSKO 2020/12
Pýtala sa 1. podpredsedníčka Rady Mensy Slovensko, pani Hana Dojčanová
Odpovedala jej konateľka LIBER s. r. o., Irena Chrapanová
Dňa 25.9.2020, Slovensko – Bratislava

Čo bolo a čo bude – rozhovory

Rok 2020 bol jedinečný nie len rýchlymi zmenami a pomalými dňami počas zákazov vychádzania. Rôznorodé boli aj naše reakcie a pozorovania v priebehu času. Tu sú dve z marca a z decembra

marec 2020:

1. Aké ekonomické dopady (krátkodobé, dlhodobé) na prevádzku, hospodárenie vašej cestovnej kancelárie očakávate v súvislosti s koronavírusom a následnými opatreniami, podľa toho ako dlho budú trvať?

2. Nakoľko to môže ohroziť plány spoločnosti v tomto roku?

Aktuálne je ťažké niečo predpovedať.

Veľmi bude záležať na tom, aký bude priebeh celej situácie v SR a aké opatrenia budú prijímané.

Ak nemôžem po návrate z výletu či zájazdu 14 dní ani prísť do kancelárie a všetci klienti majú tiež zostať v karanténe, tak ani nebude technicky možné nejaké výlety či zájazdy realizovať… Tiež zákaz služobných ciest toto len zdupľuje…

Čiže treba úplne zastaviť činnosť, prepustiť zamestnancov a čakať!

december 2020:

1. Odchádzajúci rok 2020 bol v znamení pandémie koronavírusu a jej dopadov na život a ekonomiku. Aký bol z hľadiska vplyvov koronakrízy na vašu CK a zákazníkov? Ako ste to pocítili na počte zákazníkov, tržbách z predaja zájazdov a pobytov?

Pocítili sme to veľmi. Už vo februári nám predaj padol na tretinu a v marci sme s predajom skončili úplne. Radosť z prípravy nových zájazdov tak vystriedala radosť z toho, že sa naši klienti vrátili domov živí a zdraví. Počas leta sme ich potešili iba výletmi po Česku a Slovensku a koniec roka sme zakončili už len vlastivednými vychádzkami po Bratislave. Prioritou však neboli tržby. Stala sa ňou potreba povzbudiť našich verných zákazníkov v neľahkej dobe; samozrejme, v súlade s platnými pravidlami. A oni na oplátku potešili podľa možností nás.

2. Ministerstvo dopravy začalo nedávno s realizáciou programu pomoci cestovnému ruchu, vrátane CK, v celkovom objeme 100 miliónov eur. Využijete túto pomoc, nakoľko to môže pomôcť preklenúť najhoršie obdobie?

Priznám sa, že som sa naučila na nikoho pomoc nespoliehať a nečakať ako žobrák so zopnutými rukami. Po rýchlej dohode som tak už od 1.4.2020 neviedla v stave LIBERu jediného zamestnanca, mala vypovedaný nájom a zminimalizované náklady všade, kde sa dalo. Medveď prežije tuhú zimu tak, že ju prespí. Rovnako som sa preto rozhodla „hibernovať“ firmu v období, kedy nemá z čoho žiť. A z čoho žijem ja? Zo životnej poistky, ktorú mi v januári 2020 vyplatili. V podstate tak mám vlastný predčasný dôchodok a čas na seba a nové plány!

3. Aké máte očakávania do budúceho roka?

Očakávania nemám vôbec žiadne okrem toho jediného, že ani ten budúci rok nebude taký, na aké sme boli v minulosti v spojení s cestovaním a poznávaním sveta navyknutí. Slávny architekt, tvorca UNESCO vily Tugendhat, Ludwig Mies van der Rohe mal heslo „menej je viac“. Tak snáď jeho heslo bude platiť aj pre nás, že si viac budeme považovať všetkého, ak toho bude menej. A po pravde sprevádzať 5 klientov namiesto 50 je veľmi príjemné, pohodlné, obohacujúce. Aj keď ekonomicky to zmysel nedáva, ľudsky je to doslova nová dimenzia

Rozhovory boli využité pre tvorbu článkov na portály webnoviny.sk
Pýtal sa redaktor Martin Benko
Odpovedala mu konateľka LIBER s. r. o., Irena Chrapanová
Dňa 11.3.2020 Srí Lanka – Polhena a 24.12.2020, Slovensko – Bratislava