BRATISLAVA – živly v meste

Zem, vzduch, oheň a voda tvoria náš svet. Len ťažko by sme vedeli žiť bez čo len jedného z nich, no občas to nemáme ľahké ani s nimi Zem nás doslova živí, na nej sa rodíme a do nej sa pochovávame. Vzduch nás tiež sprevádza životom od prvého nádychu až po posledný výdych. Oheň nás zohrieva, pomáha nám v tvorivosti, varíme na ňom jedlo. A voda hasí náš smäd, umýva naše telá a zjednodušuje nám cestu. Až by sme čakali, že život bude celkom bezproblémový, no živly, ktoré k nemu potrebujeme, nás vedia aj pekne potrápiť!

Bratislava síce neleží na žiadnom tektonickom zlome, no napriek tomu už zažila niekoľko zemetrasení. Najsilnejšie bolo v roku 1590, kedy sa zrútila klenba Františkánskeho kostola, poškodila sa zbrojnica pri Michalskej bráne a veža Starej radnice. Ešte jedno veľmi silné zemetrasenie sa zopakovalo v roku 1891. To narušilo statiku šesťbokej veže Františkánskeho kostola. O 6 rokov neskôr bola preto zložená a prenesená do Sadu Janka Kráľa, kde slúži ako altánok. Na jej pôvodnom mieste dnes nájdeme neogotickú vežu, voľne kopírujúcu vzhľad tej originálnej. Okrem toho musela byť staticky zabezpečená aj gotická veža Klariského kostola, ktorú preto podopierajú dva piliere.

Nakoľko je naše mesto zasadené v nížine medzi vrchmi, je pomerne chránené pred vetrom. V súlade s klimatickými zmenami a stavebnou činnosťou človeka sa však aj u nás silný vietor objavuje častejšie. Na Slavíne, ktorý sa týči hore nad mestom, dosahuje sila vetra rýchlosť 130 a v mimoriadnych časoch aj 150 km za hodinu! Na soche Víťazný vojak od sochára Alexandra Trizuliaka je množstvo bodiek po úderoch blesku a na jednom mieste udrelo toľko bleskov, že sa tam doslova vypálila diera. Stovky bleskov na oblohe nad mestom ľudia pozorovali aj v roku 1760, kedy sa prehnala silná búrka s krupobitím. Jeden blesk pri nej zasiahol vežu Farského kostola sv. Martina, následkom čoho veža zhorela a zrútila sa. Preto má súčasná veža neogotickú podobu.

Extrémne počasie občas zažívali obyvatelia mesta v zime aj v lete. V zime bol nepríjemný nielen vietor, krupobitie, poľadovica či bohatá snehová nádielka, ktorá paralyzovala dopravu v januári roku 1987, no aj vysoké mínusové teploty. Keďže pri nich zamŕzalo uhlie, boli spojené aj s radosťou detí v podobe 3-týždňových uholných prázdnin v januári roku 1979. Najnižšia nameraná teplota v Bratislave bola však už v roku 1929, mrazivých -36 °C. Najvyššia len nedávno, v roku 2013, tropických 39,4 °C. V lete našich predkov s ohľadom na úrodu a domáce zvieratá trápilo nadmerné sucho. Vysoké teploty počas leta však ohrozujú aj zdravie ľudí. V roku 2017 meteorológovia namerali neuveriteľných 62 tropických dní bez zrážok a preto sa letnou súčasťou centra mesta stali osviežujúce aerosólové brány a pitné fontánky.

Teplo a sucho sú však aj hrozbou požiaru. Hlavne v stredoveku, keď sa varilo v takzvaných čiernych kuchyniach. Bola to miestnosť s otvoreným ohniskom, z ktorého veľký komín odvádzal dym. Pri varení tak mohol oheň ľahko zapáliť drevený nábytok a o chvíľu horel celý dom! Takáto čierna kuchyňa sa nám zachovala v nárožnom dome na rohu Ventúrskej a Panskej ulice. V minulosti používali otvorený oheň aj niektorí remeselníci pri práci. Z bezpečnostných dôvodov im preto boli vyhradené časti mesta, v ktorých čo najmenej ohrozovali ostatných obyvateľov. Tak vznikla v Bratislave (na okraji stredovekého mesta) Zámočnícka ulica. Rovnako Sedlárska ulica nám svojím menom prezrádza, akí remeselníci na nej žili.

Zo všetkých požiarov v našom meste spomeňme aspoň tri. Ten najstarší a poctivo zaznamenaný v mestskej kronike vznikol v 15. storočí vo východnej časti mesta. Zastavil sa až teste pred Kostolom sv. Martina. Vtedy vyhorela aj kráľovská kúria, stojaca v miestach dnešného Prepoštského paláca a Univerzity Istropolitany. Veľký požiar pamätá mesto z roku 1811, kedy nepozornosťou vojakov podpálil oheň strechu Hradu a odtiaľ sa rýchlo rozšíril do židovského geta. Požiar porovnateľný rozsahom zachvátil podhradie aj po druhý raz, a to v roku 1913. Vznikol v kuchyni domu na Beblavého ulici, odkiaľ sa veľmi rýchlo rozšíril do celého geta. Zhorelo vtedy až 79 domov!

Okrem ohňov z nepozornosti však horeli v dnešnej Bratislave aj ohne vojny. Tej prvej písomne podchytenej vďačíme aj za prvú písomnú zmienku o meste. V Soľnohradských letopisoch sa totiž zachoval zápis o mieste Brezalauspurc v súvislosti s bitkou medzi Bavormi a starými Maďarmi. V zime 1241-2 sa valili na mesto Tatári, spustošili okolité osady, mesto a hrad nedobyli. Hrad a podhradie však v rokoch 1271 a 1273 dobyl český kráľ Přemysl Otakar II. Mesto v roku 1302 spustošil rakúsky vojvodca Rudolf. Husitským vojskám sa v roku 1428 podarilo vypáliť predmestia. A v rokoch 1619-21 obsadil mesto a hrad sedmohradský knieža Gabriel Betlen. Netreba zabudnúť ani na vojská francúzskeho cisára Napoleona Bonaparte, ktoré mesto v roku 1805 okupovali a roku 1809 ho nevďačne ostreľovali z pravého brehu Dunaja. Z obdobia 1. a 2. svetovej vojny spomeňme aspoň najťažší nálet na Bratislavu 16.6.1944, pri ktorom bola zničená rafinéria Apollo.

Oheň vždy ešte môžeme hasiť vodou, ako k tomu v histórii prispievali aj mestské fontány. Tú najstaršiu v Bratislave dal vybudovať kráľ Maximilián II. ako akési ospravedlnenie za požiar, ktorý vznikol roku 1563 počas osláv jeho korunovácie. Vodu, živel v dlani ruky najjemnejší, je však paradoxne zastaviť najťažšie. A keďže má Bratislava svoju rieku, má aj skúsenosti s povodňami. Ako spomienku na tú najtragickejšiu z nich máme v meste niekoľko tabuliek s ryskou a s dátumom 5.2.1850, ktoré pripomínajú výšku hladiny vody, do ktorej až stúpal Dunaj. Príčinou jeho opustenia koryta boli ľadové kryhy. Tie prehradili tok a studená voda sa vyliala do mesta. Dunaj nás však vystrašil aj v rokoch 2002 a 2013.

Z pohľadu chorôb je oheň najsilnejšou dezinfekciou. Voda, ktorou si umývame ruky a pijeme ju, však môže podobne ako vzduch či zem šíriť aj epidémie. Tie najznámejšie zapríčinil mor, cholera a týfus. V rokoch 1562-3 prvýkrát “kosila v meste čierna smrť”, ako sa moru prezývalo. Počas epidémie v roku 1674 (s opakovaním sa do roku 1681) zomrelo v meste 11 tisíc ľudí a na prelome storočí tu žilo len 9 tisíc obyvateľov. V rokoch 1710-11 zachvátila mesto ďalšia veľká morová epidémia, pri ktorej zahynulo 3.860 obyvateľov (pre porovnanie: v roku 1782 malo mesto 29.223 obyvateľov). Po celej šírke hraníc krajiny bol postavený vojenský kordón a karanténne stanice! Ako vďaku za skončenie poslednej morovej epidémie boli postavené dva morové stĺpy, väčší Najsvätejšej Trojice stojí od roku 1713 na Rybnom námestí a menší Immaculaty z roku 1723 pred Kostolom sv. Štefana na Župnom námestí.

Obyvatelia napriek vymoženostiam mesta nemali dostatočnú hygienu. Aby sa nenakazili chorobami, začali stavať kaplnky vysvätené sv. Rozálii, sv. Rochusovi a iným svätým, ku ktorým sa obracali s modlitbami a prosbami o ochranu v časoch epidémií. Tak vznikla baroková Kaplnka sv. Rozálie v Lamači, Kaplnka sv. Rozálie vo Františkánskom kostole či Kostol sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke. V polovici 19. storočia postihla územie dnešného Slovenska cholera. Lekári, ktorí sypali pre záchranu ľudí do studní chlórové vápno, boli prenasledovaní. Ľudia sa zhromažďovali v kostoloch, kde žiadali o odpustky. A dokonca sme zažili cholerové povstanie! Zomrela tak až 1/3 populácie. Na konci 1. svetovej vojny sa Európou prehnala španielska chrípka. Aj na ňu nám zostala v Bratislave spomienka v podobe pomníka so sochou slávnej obete, speváčky Oľgy Trebitschovej od sochára Alojza Rigeleho.

Z ďalekého pohľadu je Bratislava len malou bodkou na mape sveta a koľko sa toho tu už udialo! Všetky tie živly, ktoré nám mohli slúžiť k životu v spokojnosti a v mieri, nás občas podpichovali, trápili, skúšali a niekedy, snáď nechtiac, niekoho aj zabili. Netreba preto zabudnúť, že človek nie je pánom tvorstva a aj keď si v jednom okamihu dejín namýšľal, že poručí aj vetru – dažďu, jediný, komu by mal porúčať, je on sám. To, aby sa snažil využiť všetky vedomosti a skúsenosti svojich predkov, aby neškodil sebe ani svojim susedom a aby sa spolu s nimi pokúsil žiť v mieri a v súlade s prírodou, ktorej je človek len súčasťou

Článok bol v autorizovanej, skrátenej podobe zverejnený v časopise Urbanita 2020/XII
Autor: Irena Chrapanová
Spoluautor: Martin Záni
Dňa 30.10.2020, Slovensko – Bratislava