Nezabúdaj na červený dáždnik…
3. September 2011 - Irena Chrapanová
Zaradené pod O ČERVENOM DÁŽDNIKU
On bol pilný a rozvážny mladík a ona krásne a múdre dievča. Zaľúbili sa do seba. Keď mal narukovať na vojnu, chcel jej dať nejaký darček. Niečo, čo by jej pripomínalo jeho lásku. Nemohol však za neho veľa minúť, lebo veľkú časť jeho úspor zhltli učebnice a skriptá.
Prešiel množstvom obchodov a obchodných domov. Tisíc raz zobral do ruky zamýšľaný darček a zasa ho vrátil nazad. Potom konečne kúpil obrovský, jasne červený dáždnik.
Pod veľkým červeným dáždnikom sa prvý raz rozlúčili, sľúbili si lásku až do smrti a rozhodli sa, že sa zoberú. Keď sa nasťahovali do nového bytu, dáždnik skončil v komore.
Uplynulo niekoľko rokov. Prišli dve deti, starosti, občas trocha zbytočného napätia, nuda, príliš dlhé mlčanie.
Jedného dňa večer sedeli na pohovke a zívali pred televízorom. Ona sa z ničoho nič postavila, rozbehla sa do komory a po chvíľke sa vrátila s červeným dáždnikom. Roztiahla ho. Vyletel z neho obláčik prachu. Posadila sa nazad na pohovku s otvoreným dáždnikom nad hlavou. Po nejakej chvíľke sa ku nej, pod veľký dáždnik, pritúlil on. Nežne sa objali.
A našli sny stratené pod závojom prachu každodennosti.
Muž a žena sa po dlhej známosti zobrali. Mali štyri deti, ktoré vyrástli a tiež si zobrali svojich partnerov. Večer po sobáši najmladšej dcéry prišli manželia domov. Boli sami. Zasa z nich bol pár. Sadli si ku stolu a pozerali sa na seba. Muž sa na dlho zapozeral na svoju ženu. A potom povedal: “Kto vlastne si?”
Nezabúdajte na červený dáždnik.
(preložené z knihy Paprsek SLUNCE pro duši, Bruno Ferrero)
