JAPONSKO – Tokyo, Nikko, Nara, Kyoto, Nagasaki – zápisky z cesty

Pre všetkých, ktorí by radi navštívili krajinu gejší a samurajov, píšem tieto riadky priamo z Japonska:

20.11.2009, piatok – cesta trvá 12 hodín a 20 minút, s prestupom 15 hodín a 45 minút. Let cez Moskvu ma svoje výhody. Jednou je rusky hovoriaca obsluha lietadla od Viedne až po Tokyo {anglicky tiež }, druhou je akýsi návrat do minulosti na letisku Moskva – Šeremetevo. Dôležitosť úradníkov a slabá organizácia, ktorá zvyšuje pocit dôležitosti pracovníkov letiska, už sú pre nás našťastie len zábavou, lebo vieme, že v atmosfére zbytočného napätia nemusíme žiť. Aspoň máme väčšie pochopenie pre Rusov, ktorí celú cestu do Moskvy len nechávajú kolovať po lietadle tvrdý alkohol a stále si objednávajú pivo. Treba však tiež pochváliť fantastické vybavenie lietadla Aeroflot Russian Airlines na trati Moskva – Tokyo, ktoré bolo moderné, čisté, s televízormi a voliteľným programom filmov pre každého pasažiera {vrátane vypnutia }. Nápoje, jedlo a deky na spanie sú samozrejmosťou.

21.11.2009, sobota – po prílete do Tokya si treba posunúť hodiny o 8 hodín dopredu, takže sa naozaj oplatí cestu v lietadle prespať. Napriek tomu je prvý deň po prílete náročný, lebo telo tuší, že doma máme noc, aj keď tu už je pekný slnečný deň. Turistické vízum dostane automaticky každý, kto vyplní potrebné formuláre, nechá sa odfotiť a odovzdá odtlačky oboch ukazováčikov. Organizácia fantastická – čakanie minimálne. Kufre pozerajú len námatkovo a ku všetkým sa správajú veľmi úctivo. Hlavne páni sa tu cítia ako v 7. nebi, lebo žena, ktorá do nich nechtiac zavadí sa okrem ospravedlnenia aj veľmi milo pokloní. Japonky si vraj mužov dokážu pekne “omotať”, takže pre naše ženy je to zasa  akási škola či inšpirácia (?), ale určite sa netreba od Japoniek učiť chodiť. Nohy až nepochopiteľne vykrúcajú a krivia, ťahajú ich za sebou a škrtajú po chodníku, ako v drevákoch či topánkach staršej sestry. Často ich dokonca majú aj o 2 čísla väčšie; vraj, aby ich netlačili. Bez ohľadu na topánky a poklonky sa však Japonci radi bavia a hrajú, takže nočné Tokyo určite stojí za to zažiť. Pekné svetlá, veľké blikajúce reklamy a davy usporiadane sa presúvajúcich ľudí dávajú mestu atmosféru plnú života. Cez deň už Tokyo tak pekné nie je. Architektúra je strohá, účelná a príliš zabúdajúca na tú minulú. Čo však stojí za to, je povestná dochvíľnosť všetkého – ľudí aj veľmi pohodlnej dopravy – preto sa treba pripraviť na výlety do okolia.

22.11.2009, nedeľa – Nikko je jedným z miest, ktoré určite treba vidieť a výborné vlakové spoje z Tokya nám to aj umožnia. Vlastne až tu nájdeme to Japonsko, aké sme si zamilovali z filmov a rozprávok. Hneď pred vlakovou stanicou sa píše, že Nikko je Nippon a Nippon znamená Japonsko. Okrem komplexu unikátnych chrámov (v UNESCO) stojí za výlet aj okolitá príroda (národný park Nikko), v ktorej rieka v spolupráci s dávnou sopkou vytvorila prekrásne scenérie s jazerami a vodopádmi.

23.11.2009, pondelok – Kyoto je miesto, v ktorom pri troche šťastia uvidíme aj gejšu a kto uvidí gejšu, ten vraj bude mať celý život šťastie. Kto chce však šťastiu trocha pomôcť, ten by mal určite navštíviť štvrť Gion, kde dodnes tieto ženy žijú a pracujú. Ďalšou možnosťou stretnutia s gejšami je návšteva ich divadla s každodenným programom od 19:00 do 22:00 hod. Poslednou šancou je v špecializovanom obchode nakúpiť všetko potrebné oblečenie (kimono, biele ponožky s medzerou medzi palcom a ukazovákom, dreváky, ozdoby do vlasov…) a gejšu si tak odniesť domov No aj bez spoločnosti gejši je nočné Kyoto pekné mesto s atmosférou romantiky. Promenáda pri rieke, drobné uličky s množstvom reštaurácií, chrámy plné svetiel sviečok aj obyčajný ruch ulíc s ponukou tradičného jedla; to všetko nám dodá chuť ešte tu zostať, nasávať atmosféru a ochutnávať.

24.11.2009, utorok – Kyoto má aj cez deň čo ponúknuť a je toho toľko, že nie je žiadna šanca vidieť všetko. Možno aj preto ho za rok navštívi až 10.000.000 Japoncov. Áno, je to správne Mnohí sa sem totiž vracajú a určite sa vrátime aj my! V rýchlosti spomeňme aspoň obrovskú cisársku záhradu s palácom a hrad či skôr zámok. Ťažko ho prirovnávať k našej architektúre. Je ako nádherná drevená chata obrovských rozmerov a historického významu. Asi najviac zaujmú posuvné steny izieb, vzácne maľby, harmónia záhrady s obytnými priestormi a skromné zariadenie.

25.11.2009, streda – Nara poteší milovníkov prírody aj histórie. Na pomerne veľkej ploche zelene a príjemných chodníkoch sa tu bez obáv pohybujú srnky, posvätné zvieratá, ktoré sú natoľko sebavedomé, že sa prechádzajú aj krížom cez cestu plnú áut (idúcich!) a odvážne, že si vedia vypýtať jedlo aj jemným dotykom hlavy o ruku človeka, ktorý v nej drží čokoľvek k jedlu. Jedia aj ryžové guľôčky! Srnky – Japonky V strede areálu čaká na vášnivých milovníkov rastlín milá botanická záhrada a všade dookola sú chrámy a kamenné lampy. Nájdeme tu aj druhú najväčšiu pagodu v Japonsku a tiež najväčší drevený chrám s najvyšším dreveným Budhom. Fotografovanie dovolené! A tiež preliezanie jedným zo stĺpov tejto obrovskej stavby – pre šťastie – aj pre zábavu všetkých okolostojacich, lebo nič tak nepobaví ako pohľad na úbožiaka, ktorý sa nevie dostať von. Tak pozor na nadváhu, lebo Japonci sú štíhly národ a tak tu ťažko “zasejete šťastie”, pokiaľ sa zakliesnite v strede tej historickej nádhery.

26.11.2009, štvrtok – Saga je pre Japoncov dedina. Veľká je ale ako naša Bratislava. Už krásne vyzdobená svetlami na stromoch lemujúcich cestu od vlakovej stanice. Je zaujímavé tiež vidieť, ako ľudia žijú doma, ako varia, ako spia, čomu sa smejú a ako sa zabávajú. Na diskotéke poteší výborná hudba. V karaoke dome zasa kvalitná aparatúra a izolácia jednotlivých štúdií. Nejedna pani učiteľka z ľudovej školy by si zaslúžila prežiť tu 2 hodinky s najlepšími žiakmi. Niet sa čo čudovať, že majú Japonci také pekné hlasy. A nebude to tiež tými surovými vajíčkami, do ktorých si namáčajú horúce mäso? Salmonela sem ešte nedorazila a tak si to treba užiť Užiť sa dá aj návšteva miestnych kúpeľov, no pozor, treba mat sprievodcu! Rozdiel medzi našou a tunajšou “údržbou” tela je príjemný, ale nečakaný a tak môžete bez dobrej rady zažiť zopár pikantných prekvapení…

27.11.2009, piatok – Nagasaki je najjužnejším mestom našej návštevy. Do jeho prístavu kedysi vplávali ozbrojené lode Európanov, ktorí chceli s Japonskom začať obchodovať. Na vyvýšenom mieste s výhľadom na prístav dodnes stoja prvé domy Európskych “dobyvateľov”. Nájdeme tu kus prvej asfaltovej cesty, hydrant, cintorín, ale tiež vybavenie domácnosti zakladateľov spol. Mitsubishi vrátane fotografií z rodinného albumu či európskej hudby, ktorú počúvali. Atrakciou hlavne pre Japoncov je aj požičovňa šiat z tej doby, v ktorých sa môžete ODFOTOGRAFOVAŤ. Okrem tohto múzea však treba spomenúť ešte jedno: múzeum atómovej bomby. Je podobné ako to v Hiroshime a rovnako alarmujúce. Našťastie nie je preplnené žiadnymi drastickými fotografiami, ktoré poznáme z televízie. Je plné faktov – politických, vedeckých, historických. Na samom začiatku prehliadky visia hodiny, na ktorých zastal čas v okamihu výbuchu: 11 hodín, 2 minúty. Pred múzeom nájdeme aj pamätníky obetiam, kde namiesto kvetov dávajú ľudia pestrofarebné origami. V neďalekom parku je socha a na nej čítame 1945-8.9-11:02 (rok, mesiac, deň, hodina, minúta). Oproti nej je len tráva upravená do kruhov okolo miesta dopadu bomby. Na chvíľu sa zastavujeme ako tie hodiny v múzeu, a úprimne si želáme, aby raz nezastal čas na všetkých hodinách naraz.

28.11.2009, sobota – Fukuoka je moderná a svieža ako každé mesto, ktoré má pláž s morom, novú architektúru a mladých a pekných ľudí v uliciach. Opravujem svoje slová v úvode: ženy v Tokyu nevedia chodiť. Naopak dámy na juhu najjužnejšieho z japonských ostrovov sa celkom milo “nosia” po uliciach. Aj tváre majú krajšie. Ani tu nevidím toľko bielych rúšok na tvárach (sympatický zvyk, lebo ten, kto je chorý, neprská na zdravých ľudí svoje bacily). Alebo je to tým južným vzduchom a zvýšenou dávkou optimizmu vďaka dobrej domácej strave? Dajme si zelenú čajovú zmrzlinu, zastavme taxi a skúsme, ako ďaleko dôjdeme vlakom, aj keď lístok máme na úplne iný spoj. Je až dojemné, ako vedia byť títo ľudia súcitní. Alebo je to len väčšia dávka ich zodpovednosti za našu šťastnú cestu? Aj tak ďakujeme, že sme mohli zostať až do Tokya a porozprávať sa o Věře Čáslavskej, ktorá priniesla 3 zlaté medaile z olympiády v Tokyu roku 1964. Priznávam, nevedela som to, ale aj tak som sa úprimne tešila, čo všetko vie o Česku a Slovensku jeden nenápadný japonský dôchodca.

29.11.2009, nedeľa - Tokyo má tiež svoje zaujímavé miesta aj krásne scenérie a najkrajšie je z vyhliadky. Ospravedlňujem sa za svoje úvodné hodnotenie. Treba vidieť viac a nájsť to pekné. Vrelo odporúčam bicykel alebo motorku a hurá do ulíc! Tiež nočné Tokyo je prekrásne a tí, čo sa v ňom túžia odfotiť, si pokojne nosia so sebou statív. Je veľmi príjemné “zapadnúť do kolektívu” a fotiť si doslova všetko. Aj vlastné jedlo! Apropo – keď chcete ukázať, že Vám chutí, mľaskajte a srkajte – alebo urobte radosť svojej duši, pokiaľ Vám to ako dieťaťu zakazovali. Rozlúčiť sa s Tokyom na dobrej večeri v dobrej reštaurácii vrelo odporúčam a vôbec mi nevadí, že slíže v šaláte sú vlastne maličké usušené rybičky (menšie ako akváriové!). Keď pozriete do štatistík a zistíte, ako dlho Japonci žijú a akí sú štíhli, niet sa čoho obávať.

30.11.2009, pondelok – cesta domov je opticky kratšia, nakoľko sa pohybujeme v smere času. Napriek tomu, že trvala aj s transferom na letisko a z letiska, prestupom a čakaním rovných 23 hodín, podľa hodín trval let len 5 hodín. Je samozrejme možné letieť aj priamym letom, ale medzipristátie v Moskve ma tiež svoje čaro. Vďaka letiskovým obchodom totiž môžeme priniesť darčeky z Japonska aj Ruska. Takže nech sa páči: slané ryžové keksíky alebo čokoládky s obrázkom Kremľa či Rudého námestia? Vodku či saké? Matriošku či gejšu?

Sajonara a dasvidania !!!
Najbližšie 14.11.-26.11.2018
Irena Chrapanová