DOLOMITY – turistika pre každého, 26.8.-1.9.2010

Dolomity (UNESCO) patria medzi najkrajšie a najbizarnejšie hory sveta. Ich najvyššou a najatraktívnejšou časťou je široké okolie slávneho (a aj olympijského) horského strediska Cortina d´Ampezzo. Sú tu obrovské možnosti pre všetky kategórie turistov – od tých, ktorí dajú prednosť turistickým chodníkom, až po tých, ktorí s patričným výstrojom a výzbrojom skúsia svoju odvahu a šikovnosť na tzv. via ferrata – a samozrejme, aj pre horolezcov. Lanovky umožňujú dostať sa rýchlo a pohodlne na výnimočné vyhliadkové body.

Atrakcie: Možné turistické ciele (vždy sú v danej oblasti aj ferraty) – Marmolada (3.343 m - potrebné mačky), Tofana di Dentro (3.237 m), chodníky v okolí Tre Cime di Lavaredo, napr. s vrcholom Crode Fiscalino (2.675 m), Nuvolau v okolí Passo Giau (2.574 m), z Passo Pordoi na Piz Boé (3.152 m), vojenské ferraty na Paternkofel (2.748 m) či ľahké vychádzky na Monte Piana, Monte Piano a i.

Doprava: Autobusom (aj k turistickým cieľom v širokom okolí).

Organizácia: Po celý čas cesty bude k dispozícii po slovensky hovoriaci sprievodca. Je potrebný platný cestovný pas.

Program: Presný denný program nie je stanovený, nakoľko ho budeme prispôsobovať počasiu a zdatnosti účastníkov, ktorá býva rôzna. Sú možné aj individuálne záujmy.

Strava: Vlastná, možnosť varenia na propán-butánových varičoch.

Ubytovanie: 5 nocí v kempingu v stanoch pre 2 os.

Cena výletu: 275,00 €.

V cene výletu je cestovné , ubytovanie v kempingu, prenájom varičov, organizačné náklady, poistenie proti insolventnosti, DPH a sprievodcovské služby. V cene výletu nie je poistenie (môžete si ho doobjednať), poplatky za prípadné  lanovky a strava. Možný prenájom stanov: 0,50 € / noc.

Stretneme sa vo štvrtok 26.8.2010 o 8:00 hod. na parkovisku pri Istropolise (Trnavské Mýto).
Návrat plánujeme v stredu 1.9.2010 0kolo obeda.

Sprevádza: Ivan Lehotský, majster športu v horolezectve.

Počasie v Taliansku: môžete  pozrieť TU.

Prihlásiť sa: môžete TU.

SRÍ LANKA – perla oceánu, pripravujeme na jeseň 2010

“Raj na zemi neexistuje, až na nepatrné výnimky” – Jean Renoir

Zápisky z expedície po Srí Lanke 17.11. – 3.12.2004

Napriek tomu, že fotografie z južnej oblasti (Koggala, Galle) sú vzhľadom na prírodnú katastrofu z 26.12.2004 už minulosťou, dravá Srí Lanská príroda a húževnatý národ dokázali obnoviť zničenú nádheru tejto exotickej krajiny .

Srí Lanka v kocke

Hlavné mesto: Colombo
Rozloha: 65.610 km2
Počet obyvateľov: 18,5 mil.
Úradný jazyk: sinhalčina, tamilčina, angličtina
Náboženstvo: budhistické, hinduistické, kresťanské, islamské
Mena: srí lanská rupia
Časový posun: + 5 hod. k CET

Srí Lanka v zastávkach

Anuradhapura – bývalé sídelné mesto kráľov
Colombo – hlavné mesto a letisko
Dambulla – jaskynné chrámy so sochami a maľbami
Galle – baroková holandská pevnosť, obchody a trh
Kandy – botanická záhrada, biely budha, chrám, tanečná šou, slony
Nuwara Eliya – vodopád, anglické sídlo, čajové plantáže
Pinnawela – sloní sirotinec 
Polonnaruwa – bývalé  hlavné mesto kráľovstva, budhovia v skale, opice
Ratnapura – ťažisko drahokamov
Sigiriya – 150 m vysoká Levia skala so zvyškami mesta
Yala National Park – prírodná rezervácia, Slonia skala

Srí Lanka v heslách

 
“slnko“ – Je skutočne rovníkové. Opaľuje ešte viac, ako by človek dúfal. Prvé dva dni je potrebný krém so silným faktorom, ale aj keby vám pokožka sčervenala, domorodci vám vedia zohnať 100 %-nú záchranu - prírodný produkt, ktorý niektorým srílančanom rastie doma v záhrade – aloe vera. Keď vám dužinou z živej rastliny potrú červené miesta, do rána vám zhnednú. Dá sa tu zakúpiť aj hotový gél.

„voda“ – Všetky brehy ostrova omýva Indický oceán. Je veľmi teplý a na niektorých miestach sú také veľké vlny, že v nich môže človek stáť a nechať sa nimi masírovať. Keď si chcete zaplávať, treba spravidla prekonať prvé tri vlny a za nimi už je potom oceán Aloe vera v záhrade pri jazere                                             pokojný, čistý a nekonečný.

„vzduch“ – Má príjemnú vlhkosť, je stopercentne čistý a okrášľuje pleť rovnako dobre ako láska a radosť.

„pláže“ – Hebké, piesčité a veľmi veľmi teplé. Cez deň sa po nich naboso chodí len ťažko a bez uteráka si do piesku neľahnete. V noci po nich behajú kraby. Tie sú ale plaché a na ľudí neútočia. Domorodci po jednom drinku tvrdia, že hryzú len bielych. Majú zmysel pre humor . Pri troške šťastia môžete po západe slnka uvidieť aj korytnačku.

 „korytnačky“ – Už nie je veľa miest na svete, kam chodia morské korytnačky klásť vajíčka. Na Srí Lanku vraj chodí „všetkých sedem druhov“. A ľudia im tu pomáhajú. Zriaďujú pre ne skromné farmy, do ktorých prenášajú vajíčka po nakladení, aby ich čo najviac uchránili pred prirodzenými škodcami. Po vyliahnutí umiestňujú malé korytnačky do nádrží s vodou a až keď dosiahnu bezpečnej veľkosti, púšťajú ich do oceánu. Ich starostlivosť je priam dojemná.  

„ľudia“ – Najusmievavejší na svete. Radi hrajú na bubny, spievajú, tancujú, nikam sa neponáhľajú a majú čas na seba navzájom aj na vás. Dá sa s nimi dohovoriť po anglicky, niekedy aj po nemecky a po rusky.

„oblečenie“ – Ešte veľa žien nosí štýlové šaty (sárí) v prekrásnych farbách a veľmi im to svedčí. Tradičným oblečením mužov je sukňa uviazaná na bruchu na uzol a košeľa s krátkym rukávom. Vedia sa však obliecť aj ako Európania.

„rybári“ – Takmer každý, kto žije na pobreží, je aj rybárom. Tí najchudší lovia len pomocou prútov. V oblastiach s veľkými vlnami si upevňujú ďalej od brehu drevené bidlá, na ktorých sedia, aby ich vlny neodniesli k brehu. Bohatší rybári lovia z lodí.

„rybárčenie“ – Je najčastejšou obživou obyvateľov ostrova a dodáva pobrežiam akčnú atmosféru. Keď zapadne slnko, môžete pozorovať na vode množstvo svetielok, ako keby v diaľke viedla autostráda. To ale celú noc plávajú rybárske člny na miesta, kde ráno – pred úsvitom – lovia svoju korisť. Pokrmy z takto čerstvo nachytaných rýb sa ani nedajú porovnávať s mrazenými potvorami z našich supermarketov.

„ovocie“ – Exotika a raj. Najchutnejšie sú ananásy, ktoré sa dajú konzumovať surové a sú úžasne sladké a jemné. Zoznámite sa aj so skutočnou chuťou banánu, ktorý dozrel na strome a nie v kamióne a môžete ochutnať aj červený banán. Ovocie je najlepšie kupovať v samostatných stánkoch veľkých ako naše PNS. Často sú otvorené nonstop, lebo majiteľovi sa neoplatí všetko odnášať a zasa prinášať. Nečudujte sa, keď vám aj tie najlepšie lahôdky budú baliť do novinového papiera, nič lepšie asi nemajú.  

„vegetácia“ – Je bujná a hojná. Ľahko objavíte čajové, ryžové alebo kaučukové plantáže. A uvidíte palmy so žltým kokosom, ktorý ukrýva akúsi domácu limonádu. Okrem paliem sa tu rovnako dobre darí aj orchideám.  

„strava“ – Nielenže tu rastie veľa druhov korenia, oni ich aj veľa druhov používajú pri príprave jedla. Hotely už vedia, že pre Európanov nemajú variť tak štipľavo, ako pre domorodcov, ale v reštaurácii sa treba dohovoriť vopred. Slíže s chilli korením, ktoré tu papkajú dvojročné deti namiesto čokolády, by vám mohli ľahko vohnať do očí slzy. Napriek tejto úchylke je však jedlo mimoriadne chutné, predovšetkým kura s ryžou, všetky druhy rýb a opekané kraby. Budhisti mäso z veľkých zvierat nejedia, ale pripraviť ho vedia dobre.

„stolovanie“ – Pre cudzincov prestierajú príbory, ale sami jedia väčšinou rukami aj v najslušnejšej reštaurácii. Kedykoľvek sa k nim môžete pridať a po jedle vám automaticky prinesú misku s vodou na umytie rúk.

„príroda“ – Je ešte vždy divoká a neskrotená, plná exotických zvierat. V záhrade za domom môžete na palmách pozorovať opice a v rieke vidieť krokodíla. Pred jašteričkami a hmyzom vás v noci ochránia dômyselné dymové špirály. Ľudia sú tu veľmi spätí s prírodou a vážia si aj zdanlivo nepodstatné veci. Keď napríklad dievča dostane prvýkrát menštruáciu, rodina usporiada na jeho počesť veľkú oslavu. Panenstvo je tu ešte vždy podmienkou sobáša.

„drahokamy“ – Je možné vidieť ako ich ťažia aj ako ich opracúvajú a tiež ako vám z nich vyrobia šperk podľa vášho želania. Keby táto úrodná krajina nebola tak dlho anglickou kolóniou, bola by už dávno bohatšia ako celá Európa.

„slony“ – Zhromažďujú ich do rezervácií, lebo tieto zvieratá majú obrovskú spotrebu dreva a doslova planírujú okolie. Kedysi ich používali aj na ťažké práce a dodnes ich vedia výborne cvičiť a predvádzať turistom. Povoziť sa na slonovi je menej nebezpečné ako na koni, lebo je rozumnejší, ohľaduplnejší a pokojnejší. A napriek tomu takáto fotka má pre nás ešte vždy väčšiu cenu.

„budhizmus“ – Je tu najrozšírenejšie náboženstvo. Tak ako kresťania uctievajú Ježiša Krista, budhisti uctievajú Gautama Buddhu. Jeho sochy v nadživotnej veľkosti je možné vidieť vytesané do skaly alebo vyrobené z dreva či z kovu a natreté bielou alebo zlatou farbou. Fotiť sa s Buddhom nie je zdvorilé, lebo sa tým človek snaží robiť rovným alebo dôležitejším od boha. Do chrámov a na sväté miesta treba vstupovať bosí. Vo veľkých mestách si topánky môžete odložiť v šatni na topánky pri vchode do chrámu. Tu sa tiež dajú kúpiť živé kvety, ktoré vnútri chrámu kladiete postupne na oltár a v duchu vyslovujete svoje želania.

„mnísi“ – Budhistickí mnísi sa obliekajú do oranžovej látky a sú najváženejšími občanmi ostrova. Dokonca aj prvé dve miesta v autobuse sú rezervované pre mníchov a až nasledujúce dve pre tehotné ženy. Keď zomrie obyčajný človek, zavesia cez cestu biele trojuholníkové vlajočky, keď zomrie mních, zavesia žlté.  

„školy“ – V školách vyučujú mnísi. Deti chodia do školy v bielych rovnošatách. Učia sa tri reči – sinhalčinu (reč budhistov), tamilčinu (reč hinduistov) a angličtinu (reč bývalých kolonizátorov). Školská dochádzka začína v 6-tich rokoch dvojročnou prípravkou. Po nej nasleduje desaťročná škola. Je možné pokračovať v štúdiu na vysokej škole, ktorá už nie je povinná.

„doprava“ – Dávajte veľký pozor pri prechádzaní cez cestu. Jazdí sa vľavo! Takže treba postupovať presne opačne, než ako sme navyknutí. Najskôr pozrieť doprava a až potom doľava. Po menej frekventovaných cestách chodia všetky vozy uprostred, aby nezrážali chodcov a cyklistov, ktorí chodia po krajniciach. Až keď už sú si dve autá veľmi blízko, vyhnú sa sebe za hlasitého trúbenia. Nemajte však stres. Tu po sebe vodiči netrúbia, aby si vynadali, ale aby sa o sebe vzájomne informovali. Je to prejav záujmu a nie arogancie, ako sme zvyknutí doma. Tiež sa netreba desiť z toho, že vodiči predbiehajú aj v neprehľadných zákrutách. Práve trúbením si takéto manévre umožňujú.

„taxi“ – Premávajú tu tzv. tuk-tuky, čo sú trojkolky motoricky podobné motorke. Dosahujú max. rýchlosť 80 km / hod., nemajú dvere a zoberú najviac troch pasažierov okrem vodiča.

„nákupy“ – Darčekové predmety zakúpené na pláži sú spravidla lacnejšie ako v obchodoch. Mimoriadne lacné sú ručne vyrábané predmety z dreva a kokosu, mušle vylovené z oceánu a drahokamy (či už voľné alebo v šperkoch). Výborným darčekom sú pravé cejlonské čaje, korenie, krémy, oleje či esencie. Veľmi dobre sa dajú nakúpiť aj látky orientálnych vzorov, plážové sukne a tričká s exotickou potlačou.   

Srí Lanka je znova pripravená ukázať svoju krásu turistom a práve turistický ruch je jednou z foriem pomoci tejto nádhernej krajine!

Svetu mier a “Dovidenia na Srí Lanke”
Irena Chrapanová

JAPONSKO – Tokyo, Nikko, Nara, Kyoto, Nagasaki – zápisky z cesty

Pre všetkých, ktorí by radi navštívili krajinu gejší a samurajov, píšem tieto riadky priamo z Japonska:

20.11., piatok – cesta trvá 12 hodín a 20 minút, s prestupom 15 hodín a 45 minút. Let cez Moskvu ma svoje výhody. Jednou je rusky hovoriaca obsluha lietadla od Viedne až po Tokyo {anglicky tiež }, druhou je akýsi návrat do minulosti na letisku Moskva – Šeremetevo. Dôležitosť úradníkov a slabá organizácia, ktorá zvyšuje pocit dôležitosti pracovníkov letiska, už sú pre nás našťastie len zábavou, lebo vieme, že v atmosfére zbytočného napätia nemusíme žiť. Aspoň máme väčšie pochopenie pre Rusov, ktorí celú cestu do Moskvy len nechávajú kolovať po lietadle tvrdý alkohol a stále si objednávajú pivo. Treba však tiež pochváliť fantastické vybavenie lietadla Aeroflot Russian Airlines na trati Moskva – Tokyo, ktoré bolo moderné, čisté, s televízormi a voliteľným programom filmov pre každého pasažiera {vrátane vypnutia }. Nápoje, jedlo a deky na spanie sú samozrejmosťou.

21.11., sobota – po prílete do Tokya si treba posunúť hodiny o 8 hodín dopredu, takže sa naozaj oplatí cestu v lietadle prespať. Napriek tomu je prvý deň po prílete náročný, lebo telo tuší, že doma máme noc, aj keď tu už je pekný slnečný deň. Turistické vízum dostane automaticky každý, kto vyplní potrebné formuláre, nechá sa odfotiť a odovzdá odtlačky oboch ukazováčikov. Organizácia fantastická – čakanie minimálne. Kufre pozerajú len námatkovo a ku všetkým sa správajú veľmi úctivo. Hlavne páni sa tu cítia ako v 7. nebi, lebo žena, ktorá do nich nechtiac zavadí sa okrem ospravedlnenia aj veľmi milo pokloní. Japonky si vraj mužov dokážu pekne “omotať”, takže pre naše ženy je to zasa  akási škola či inšpirácia (?), ale určite sa netreba od Japoniek učiť chodiť. Nohy až nepochopiteľne vykrúcajú a krivia, ťahajú ich za sebou a škrtajú po chodníku, ako v drevákoch či topánkach staršej sestry. Často ich dokonca majú aj o 2 čísla väčšie; vraj, aby ich netlačili. Bez ohľadu na topánky a poklonky sa však Japonci radi bavia a hrajú, takže nočné Tokyo určite stojí za to zažiť. Pekné svetlá, veľké blikajúce reklamy a davy usporiadane sa presúvajúcich ľudí dávajú mestu atmosféru plnú života. Cez deň už Tokyo tak pekné nie je. Architektúra je strohá, účelná a príliš zabúdajúca na tú minulú. Čo však stojí za to, je povestná dochvíľnosť všetkého – ľudí aj veľmi pohodlnej dopravy – preto sa treba pripraviť na výlety do okolia.

22.11., nedeľa – Nikko je jedným z miest, ktoré určite treba vidieť a výborné vlakové spoje z Tokya nám to aj umožnia. Vlastne až tu nájdeme to Japonsko, aké sme si zamilovali z filmov a rozprávok. Hneď pred vlakovou stanicou sa píše, že Nikko je Nippon a Nippon znamená Japonsko. Okrem komplexu unikátnych chrámov (v Unesco) stojí za výlet aj okolitá príroda (národný park Nikko), v ktorej rieka v spolupráci s dávnou sopkou vytvorila prekrásne scenérie s jazerami a vodopádmi.

23.11., pondelok – Kyoto je miesto, v ktorom pri troche šťastia uvidíme aj gejšu a kto uvidí gejšu, ten vraj bude mať celý život šťastie. Kto chce však šťastiu trocha pomôcť, ten by mal určite navštíviť štvrť Gion, kde dodnes tieto ženy žijú a pracujú. Ďalšou možnosťou stretnutia s gejšami je návšteva ich divadla s každodenným programom od 19:00 do 22:00 hod. Poslednou šancou je v špecializovanom obchode nakúpiť všetko potrebné oblečenie (kimono, biele ponožky s medzerou medzi palcom a ukazovákom, dreváky, ozdoby do vlasov…) a gejšu si tak odniesť domov . No aj bez spoločnosti gejši je nočné Kyoto pekné mesto s atmosférou romantiky. Promenáda pri rieke, drobné uličky s množstvom reštaurácií, chrámy plné svetiel sviečok aj obyčajný ruch ulíc s ponukou tradičného jedla, to všetko nám dodá chuť ešte tu zostať, nasávať atmosféru a ochutnávať.

24.11., utorok – Kyoto má aj cez deň čo ponúknuť a je toho toľko, že nie je žiadna šanca vidieť všetko. Možno aj preto ho za rok navštívi až 10.000.000 Japoncov. Áno, je to správne . Mnohí sa sem totiž vracajú a určite sa vrátime aj my! V rýchlosti spomeňme aspoň obrovskú cisársku záhradu s palácom a hrad či skôr zámok. Ťažko ho prirovnávať k našej architektúre. Je ako nádherná drevená chata obrovských rozmerov a historického významu. Asi najviac zaujmú posuvné steny izieb, vzácne maľby, harmónia záhrady s obytnými priestormi a skromné zariadenie.

25.11., streda – Nara poteší milovníkov prírody aj histórie. Na pomerne veľkej ploche zelene a príjemných chodníkoch sa tu bez obáv pohybujú srnky, posvätné zvieratá, ktoré sú natoľko sebavedomé, že sa prechádzajú aj krížom cez cestu plnú áut (idúcich!) a odvážne, že si vedia vypýtať jedlo aj jemným dotykom hlavy o ruku človeka, ktorý v nej drží čokoľvek k jedlu. Jedia aj ryžové guľôčky! Srnky – Japonky . V strede areálu čaká na vášnivých milovníkov rastlín milá botanická záhrada a všade dookola sú chrámy a kamenné lampy. Nájdeme tu aj druhú najväčšiu pagodu v Japonsku a tiež najväčší drevený chrám s najvyšším dreveným budhom. Fotografovanie dovolené! A tiež preliezanie jedným zo stĺpov tejto obrovskej stavby – pre šťastie – aj pre zábavu všetkých okolostojacich, lebo nič tak nepobaví ako pohľad na úbožiaka, ktorý sa nevie dostať von. Tak pozor na nadváhu, lebo Japonci sú štíhly národ a tak tu ťažko “zasejete šťastie”, pokiaľ sa zakliesnite v strede tej historickej nádhery.

26.11., štvrtok – Saga je pre Japoncov dedina. Veľká je ale ako naša Bratislava. Už krásne vyzdobená svetlami na stromoch lemujúcich cestu od vlakovej stanice. Je zaujímavé tiež vidieť, ako ľudia žijú doma, ako varia, ako spia, čomu sa smejú a ako sa zabávajú. Na diskotéke poteší výborná hudba. V karaoke dome zasa kvalitná aparatúra a izolácia jednotlivých štúdií. Nejedna pani učiteľka z ľudovej školy by si zaslúžila prežiť tu 2 hodinky s najlepšími žiakmi. Niet sa čo čudovať, že majú Japonci také pekné hlasy. A nebude to tiež tými surovými vajíčkami, do ktorých si namáčajú horúce mäso? Salmonela sem ešte nedorazila a tak si to treba užiť . Užiť sa dá aj návšteva miestnych kúpeľov, no pozor, treba mat sprievodcu! Rozdiely medzi našou a tunajšou “údržbou” tela je príjemný, ale nečakaný a tak môžete bez dobrej rady zažiť zopár pikantných prekvapení…

27.11., piatok – Nagasaki je najjužnejším mestom našej návštevy. Do jeho prístavu kedysi vplávali ozbrojené lode Európanov, ktorí chceli s Japonskom začať obchodovať. Na vyvýšenom mieste s výhľadom na prístav dodnes stoja prvé domy Európskych “dobyvateľov”. Nájdeme tu kus prvej asfaltovej cesty, hydrant, cintorín, ale tiež vybavenie domácnosti zakladateľov spol. Mitsubishi vrátane fotografií z rodinného albumu či európskej hudby, ktorú počúvali. Atrakciou hlavne pre Japoncov je aj požičovňa šiat z tej doby, v ktorých sa môžete ODFOTOGRAFOVAŤ. Okrem tohto múzea však treba spomenúť ešte jedno: múzeum atómovej bomby. Je podobné ako to v Hiroshime a rovnako alarmujúce. Našťastie nie je preplnené žiadnymi drastickými fotografiami, ktoré poznáme z televízie. Je plné faktov, politických, vedeckých, historických. Na samom začiatku prehliadky visia hodiny, na ktorých zastal čas v okamihu výbuchu: 11 hodín, 2 minúty. Pred múzeom nájdeme aj pamätníky obetiam, kde namiesto kvetov dávajú ľudia pestrofarebné origamy. V neďalekom parku je socha a na nej čítame 1945-8.9-11:02 (rok, mesiac, deň, hodina, minúta). Oproti nej je len tráva upravená do kruhov okolo miesta dopadu bomby. Na chvíľu sa zastavujeme, ako tie hodiny v múzeu, a úprimne si želáme, aby raz nezastal čas na všetkých hodinách naraz.

28.11., sobota – Fukuoka je moderná a svieža ako každé mesto, ktoré má pláž s morom, novú architektúru a mladých a pekných ľudí v uliciach. Opravujem svoje slová v úvode: ženy v Tokyu nevedia chodiť. Naopak dámy na juhu najjužnejšieho z japonských ostrovov sa celkom milo “nosia” po uliciach. Aj tváre majú krajšie. Ani tu nevidím toľko bielych rúšok na tvárach (sympatický zvyk, lebo ten, kto je chorý, neprská na zdravých ľudí svoje bacily). Alebo je to tým južným vzduchom a zvýšenou dávkou optimizmu vďaka dobrej domácej strave? Dajme si zelenú čajovú zmrzlinu, zastavme taxi a skúsme, ako ďaleko dôjdeme vlakom, aj keď lístok máme na úplne iný spoj. Je až dojemné, ako vedia byť títo ľudia súcitní. Alebo je to len väčšia dávka ich zodpovednosti za našu šťastnú cestu? Aj tak ďakujeme, že sme mohli zostať až do Tokya a porozprávať sa o Věře Čáslavskej, ktorá priniesla 3 zlaté medaile z olympiády v Tokyu roku 1964. Priznávam, nevedela som to, ale aj tak som sa úprimne tešila, čo všetko vie o Česku a Slovensku jeden nenápadný japonský dôchodca.

29.11., nedeľa - Tokyo má tiež svoje zaujímavé miesta aj krásne scenérie a najkrajšie je z vyhliadky. Ospravedlňujem sa za svoje úvodne hodnotenie. Treba vidieť viac a nájsť to pekné. Vrelo odporúčam bicykel alebo motorku a hurá do ulíc! Tiež nočné Tokyo je prekrásne a tí, čo sa v ňom túžia odfotiť, si pokojne nosia so sebou statív. Je veľmi príjemné “zapadnúť do kolektívu” a fotiť si doslova všetko. Aj vlastné jedlo! Apropo – keď chcete ukázať, že Vám chutí, mľaskajte a srkajte – alebo urobte radosť svojej duši, pokiaľ Vám to ako dieťaťu zakazovali. Rozlúčiť sa s Tokyom na dobrej večeri v dobrej reštaurácii vrelo odporúčam a vôbec mi nevadí, že slíže v šaláte sú vlastne maličké usušené rybičky (menšie ako akváriové!). Keď pozriete do štatistík a zistíte, ako dlho Japonci žijú a akí sú štíhli, niet sa čoho obávať.

30.11., pondelok – cesta domov je opticky kratšia, nakoľko sa pohybujeme v smere času. Napriek tomu, že trvala aj s transferom na letisko a z letiska, prestupom a čakaním rovných 23 hod., podľa hodín trval let len 5 hod. Je samozrejme možné letieť aj priamym letom, ale medzipristátie v Moskve ma tiež svoje čaro. Vďaka letiskovým obchodom totiž môžeme priniesť darčeky z Japonska aj Ruska. Takže nech sa páči: slané ryžové keksíky alebo čokoládky s obrázkom Kremľa či Rudého námestia? Vodku či saké? Matriošku či gejšu?

Sajonara a dasvidania !!!
Irena Chrapanová

SVET – NÁMETY KLIENTOV

Sem nám môžete písať Vaše námety na výlety pre Vás: